Na Slovensku má domov približne 240 hniezdiacich operencov, ale počas jarného a jesenného sťahovania sa u nás vyskytuje ešte ďalších 120 druhov,“ povedal Miroslav Saniga z Výskumnej stanice Ústavu ekológie lesa SAV v Starých Horách. Priznáva, že ani jeho vzťah k vtáčikom nebol v detstve práve pozitívny. „Ako každý chlapec z dediny, aj ja som nosil v jednom vrecku nohavíc gumipušku a v druhom plno skaliek,“ spomína skúsený ornitológ. Detskú roztopašnosť musel skrotiť až otec, ktorému sa nepáčilo, že cieli na vrabce a lastovičky. „Raz sa to vo mne zlomilo a na bezbranné stvorenia som viac nestrieľal,“ hovorí M. Saniga, ktorý sa neskôr stal „zarytým“ ochrancom prírody. Za najpodivnejšie vtáčie stvorenia považuje tetrova hlucháňa a murárika červenokrídleho. „Neznamená to však, že ostatné vtáky nemám rád, že by som sa nepotešil ich spevu v prírode, najmä teraz v jarnom období, keď po dlhom zimnom pôste si s pôžitkom vychutnávam spev ktoréhokoľvek opereného sólistu.“ Ornitológ nedá dopustiť ani na sýkorky, ktorým celú zimu doma v Liptovských Revúcach i na Výskumnej stanici v Starých Horách, sype slnečnicu. Sú to vraj jediné spoločníčky, na ktoré sa nevie vynadívať, keď si do kŕmidiel prilietajú po poživeň. Vtáky patria k tým živočíchom, ku ktorým má dobrý vzťah azda každý človek. Snáď preto sa symbolom mieru stala holubica a deti z nemocnice „nosí“ domov bocian. Práve kvôli takýmto stvoreniam je M. Saniga ochotný riskovať aj vlastný život. Stalo sa mu totiž, že keď raz v lesnej tíšine pred výstrelom z pušky zachránil život hlucháňovi, pytliak obrátil zbraň proti nemu.