Článok pokračuje pod video reklamou
Ako dvadsaťročný chcel ísť do sveta. Z troch krajín, Spojené štáty, Kanada a Južná Afrika si vybral poslednú. Z robotníka v železiarňach sa vypracoval na majiteľa najväčšej pisárskej školy v Južnej Afrike. Beloch, ktorý nikdy neprijal aparteid, učil vnučku Nelsona Mandelu. Peter Mojžiš sa po 35 rokoch vrátil zo sveta, aby si v Banskej Bystrici otvoril jazykovú školu. „Chcel som ísť do sveta. Niečo si zarobiť a vrátiť sa domov,“ vyznáva sa Peter Mojžiš. „Zo Slovenska som vycestoval legálne v októbri 1968. V predvečer môjho odchodu písali v bratislavskom Večerníku, že Rusi zatvárajú hranice,“ hovorí muž, ktorý sa netají tým, že Rusov nemal dvakrát v láske. „Vo Viedni som sa stretol s jedným geológom z Československa. Spolu s ním sme išli na veľvyslanectvo Juhoafrickej republiky, ktorá prijímala iba kvalifikovaných ľudí,“ spomína vtedajší študent pedagogickej fakulty. Začiatky v Juhoafrickej republike boli pre Mojžiša veľmi ťažké. „Nevedel som po anglicky a nemal som žiadnu kvalifikáciu. Do pasu mi dali pečiatku z imigrantského oddelenia. V dotazníku som musel uviesť, že som kresťan a súhlasím so zákonom o aparteide,“ hovorí Slovák, ktorý tvrdí, že najistejšie bolo nestarať sa do politiky. S aparteidom sa Mojžiš stretol hneď v železiarňach, kde pracoval ako obyčajný robotník. „Hoci sme s černochom robili rovnako podradnú prácu, ja som za hodinu dostal 71 centov, černoch iba 25.“ Za mesiac zarobil 1000 randov, čo bolo v prepočte na vtedajšie československé koruny okolo 60 tisíc. Mojžiš zostal v železiarňach v Johanesburgu 6 mesiacov. Potom odišiel do Kapského mesta, kde neskôr robil obchodného zástupcu istej nadnárodnej spoločnosti obchodujúcej s kancelárskymi potrebami. „Bolo to v dobe, keď ešte nefungovali mobilné telefóny, a preto každá firma musela mať osobu, ktorá by sedela pri telefóne a zapisovala odkazy. Tieto takzvané „tea girls“ museli vedieť telefonovať a písať na stroji,“ spomína si Mojžiš. Tak vznikla myšlienka založiť pisársku školu. „V našej škole, ktorú sme založili v Johanesburgu, sme dievčatá učili nielen písať na stroji a telefonovať, ale napríklad aj používať diktafón. Hoci v Juhoafrickej republike boli školy pre sekretárky, nijaká nemala tak dobre namierenú ponuku ako naša škola. Stali sme sa najväčšou pisárskou školou v Južnej Afrike,“ hovorí s hrdosťou Mojžiš a pripomína, že jeho školu navštevovala aj vnučka Nelsona Mandelu. Svetoznámeho bojovníka proti aparteidu Nelsona Mandelu, považuje Mojžiš za veľmi inteligentného človeka. „Aj keď bol Mandela vo väzení, niekdajší prezident JAR Pieter Willem Botha ho rešpektoval. Mandela bol černošský charizmatický vodca. Stačilo, aby dal pokyn a černosi by išli do boja. Jeho inteligencii môže Južná Afrika ďakovať za to, že nedošlo k občianskej vojne,“ hovorí Mojžiš. Aparteid sa podľa Mojžiša uplatňoval hlavne vo veľkých mestách, kde boli černosi vytláčaní na perifériu. „Tu žili v getách ako napríklad v známom Sowete. Na území geta sa mohli slobodne pohybovať, ale opustiť ho nemohli. Boli do určitej miery ako nevoľníci.“ Aparteid však podľa Mojžiša vôbec neplatil v takzvaných černošských protektorátoch, ktoré boli na území Južnej Afriky. Po siedmich rokoch existencie pisárskej školy v Johanesburgu bol Môjžiš donútený vzdelávaciu inštitúciu zavrieť. „Naša škola bola v centre mesta. Krátko pred jej zatvorením došlo v blízkosti školy k viacerým bombovým útokom. Černosi dávali do košov výbušniny, ktoré boli mimochodom vyrobené v Československu. Tie potom na diaľku 20 metrov odpaľovali. Nikdy sme nevedeli kde a kedy to vybuchne,“ opisuje Mojžiš. „Presťahovali sme sa preto do Kapského mesta a tam sme znovu otvorili pisársku školu. Bola to novinka, ktorá mala úspech. Škola trvala celých 11 rokov.“ Po tom ako prišli na trh počítače, Mojžiš svoju školu predal. „Nemal som nikoho, kto by sa do počítačov rozumel, preto som prestal.“ Predtým ako v roku 1998 prišiel Peter Mojžiš na Slovensko, mal v Kapskom meste aj reštauráciu. Hoci manželka banskobystrického svetobežníka je Juhoafričanka, veľmi ju to ťahalo do našej krajiny. „Slováci sú veľmi pohostinní ľudia,“ hovorí krásnou slovenčinou pani Annelie. Mojžišovci si po príchode do Banskej Bystrice otvorili jazykovú školu a vyučujú angličtinu. „Slovensko sa môže stať veľmi vyspelou krajinou, ak bude pokračovať v nastúpenom kurze,“ tvrdia lektori z Kapského mesta. Podľa nich však nevyužívame naše krásy na turistický ruch. „Turisti neprídu do B. Bystrice, lebo tu nič nie je. Je tu len námestie, ktoré však neponúka veľa atrakcií a služieb pre návštevníkov. Navyše mesto je dosť špinavé,“ dodávajú Mojžišovci.
