Len poplatky súvisiace s bytom ho teda stoja celkom 1945 korún. Ak by žil „zo vzduchu“ a nemal žiadne iné výdavky, aj tak by mu ešte chýbalo 365 korún. Ako si človek v takejto situácii dokáže poradiť? „Len prežívam,“ hovorí Banskobystričan Pavel Dropčo. „Odstupné, ktoré som dostal po výpovedi v Slovenských telekomunikáciách som si rozložil na dlhší čas, niečo som mal aj nasporené. Myslel som si, že kým si nájdem nejakú prácu, vydržím. Ale roboty pre starších ľudí na Slovensku niet. Za plyn a elektrinu platím stále, aby ma neodpojili, v posledných mesiacoch som vynechal nájomné.“ Práve kvôli jeho neplateniu nemôže teraz dostať ani 980-korunovú podporu na byt. Už si však dohodol splátkový kalendár (bude si musieť požičať) a takmer tisíc korún na byt by mal dostávať. Potom už bude mať aj na živobytie - na stravu, obliekanie, cestové a prípadné uspokojovanie kultúrnych či športových potrieb mu zvýši 615 korún...! Odpracovaných má 36 rokov a jeden mesiac. Postupne bol zamestnaný v Smrečine, Rudných baniach a Slovenských telekomunikáciách, kde robil na úseku civilnej ochrany i na postoch vedúceho hospodárskej správy a prevádzkového technika. Má maturitu i šikovné ruky, ale dnes ani to nestačí. Robota pre chlapa pred šesťdesiatkou sa totiž na Slovensku nehľadá ľahko. „Skúšal som to aj v Bratislave a v iných mestách,“ tvrdí. Všade bol však problémom jeho vek, aj keď mu to do očí nepovedali. „Mnoho sa hovorí o otváraní priemyselných parkov a nových investíciách, ale keď nemáš „krstného otca“, tak sa nikde nedostaneš,“ hnevá sa nezamestnaný, ktorý by bol ochotný zobrať akúkoľvek robotu. „Chcú len mladých. Vláda sa tvári spokojne, že to vybavila zákonom o zákaze diskriminácie podľa veku, ale v skutočnosti sa nič nezmenilo. Nech nájde robotu aj pre ľudí vo veku 58-62 rokov, ktorú nebudú môcť dostať pre zmenu mladí!“ Na úrade práce mu tiež neponúkli nič reálne. Maximálne dostal zoznam „voľných“ miest, ale keď si podľa neho niečo vybral, zistil, že všetko je už dávno obsadené. Aj preto necíti, žeby mu štát chcel naozaj pomôcť. Naopak. Je presvedčený, že osud ľudí, ktorí sa ocitli v hmotnej núdzi, u nás nikoho z politikov naozaj nezaujíma a všetko ich „úsilie“ je len divadlo. Po márnom úsilí pri hľadaní práce si napokon podal žiadosť o predčasný dôchodok. Aj tú mu však zamietli s tým, že mu potrebná minimálna výška nevychádza. „Za celý život som sa nadrel ako kôň a teraz nemám nič,“ hovorí P. Dropčo, ktorý si už sám nedokáže pomôcť a je presvedčený, že v tomto štáte mu nepomôže ani nikto iný, lebo „každý sa stará len o vlastné koryto a hrabe len pre seba“. Ak sa nestane „zázrak“, čakajú ho ešte takmer štyri roky živorenia, kým dostane aspoň nejaký dôchodok. Prežiť mu pomáha aj malá záhradka, ktorú dostal do bezplatného prenájmu, a od jari do jesene i zber lesných plodov. „Všetko sa dá predať, aj rozum,“ tvrdí. Veď peniaze by potreboval ako soľ. Keď ich nemá, musí sa zriecť vecí, bez ktorých by si ostatní ľudia život nevedeli ani predstaviť. Telefón odhlásil ako prvý, na opravu televízora tiež nemá. Ostatné elektrospotrebiče si vie zreparovať, našťastie, sám. Najviac ho mrzí, že zatiaľ jedinej vnučke nemôže dať toľko, ako keď zarábal...
Autor: M. Kelemen
