TURECKÁ. Tri kilometre z Tureckej do Starých Hôr, tri kilometre uprostred noci peši naspäť. V hlbokom snehu, neraz osvetlení iba svitom mesiaca. Navyše medzi kopcami, ktoré sú známe tým, že sa z nich neobyčajne často spúšťajú lavíny.
Hoci to bola neraz poriadna námaha, nik z obyvateľov Tureckej, ktorá leží pod masívom majestátnej Krížnej, by si bez toho Vianoce nedokázal predstaviť. Našimi sprievodcami vianočnými tradíciami v Tureckej sa stali Jozefína Janovcová, Margita Čillíková a Oto Janovec.
Striga, ktorá mala poriadne zuby
Turecká je známa mnohým ľuďom predovšetkým vychýrenými haluškovými majstrovstvami, ale aj zimným zápolením na sánkach našich predkov – krňačkách. Zima tu bývala s výnimkou posledných rokov poriadna a neraz sa na odlesnenej Krížnej nazbieralo také množstvo snehu, že obyvatelia doslova tŕpli pred pádom lavín. Tunajší ľudia mali však vždy v sebe zvláštny humor, inak by v neľahkých horských podmienkach ťažko prežili. Prejavilo sa to v minulosti aj pri stružlikaní lucijného stolčeka. Ten mal byť zhotovený bez jediného klinca, iba tak bola záruka, že človek cez jeho otvor uvidí všetky strigy v dedine. Keď už bol stolček hotový, bolo treba prejsť cez sedem mostov až na krížne cesty.
A aby ani pritom nechýbal, jednému z mužov kamaráti zatĺkli do stolčeka klince tak, že sa stolček poohýbal. „Tá striga ale musela mať riadne zuby,“ smiali sa.
Oto Janovec aj dnes trávi polnočnú omšu v aušusníckej uniforme. (zdroj: SME - Ján Krošlák)Pod obrusom nesmel chýbať peniaz
Štedrovečerná večera bola rodinným sviatkom. Aj v Tureckej na sviatočnom stole nesmela chýbať svieca, svätená voda a kríž. A pod obrusom zas nesmel chýbať peniaz, aby rodina netrpela núdzou ani v nasledujúcom roku.
Jedli sa jednoduché jedlá, napríklad dnes taká častá ryba v minulosti na stoloch našich predkov chýbala. Nahrádzala ju hubová omáčka, opekance s makom, či bryndzou a tiež Ježiškova kaša – polenta.
Matky rodín vždy mysleli aj na zvieratá. Odobrali z večere po kúsku oblátok a opekancov a zaniesli z nich zvieratám do maštale. Z opekancov dokonca vždy ponúkli aj vetríku. To preto, aby im silný vietor v nasledujúcom roku neničil okolité lesy a majetky.
A tak, ako z opekancov ponúkli vetríku, rovnako z nich dali aj ohňu. Aby jednoducho platilo – oheň je dobrú sluha, ale zlý pán.
Aby sa človek zahrial nielen duchovnou potravou, počas Vianoc sa v mnohých rodinách zohrievalo hriatô s rascou. To vraj dokázalo nielen zahriať z vnútra, ale malo aj priaznivý vplyv na trávenie.
Aušusnícke zvyky
Pán Oto Janovec sa dodnes pred polnočnou omšou vyoblieka do tradičného aušusníckej baníckej uniformy a ide na svätú omšu na Staré Hory spolu s rodinou. Pravdepodobne je už posledným zástupcom baníckej aušusníckej tradície v Tureckej a pamätá si prakticky všetky vinše a koledy z minulosti. „Neviete si predstaviť, akým krásnym spôsobom dokáže aušusnícka tradícia oživiť takú slávnostnú chvíľu, ako je oslava Božieho narodenia. Keď namiesto zvonenia zvonov zaklepú banícke kladivká, je to ten najkrajší zvuk, “ hovorí.
Na Starých Horách sa zídu cez omšu nielen baníci v pôvodných starých uniformách, ale j hasiči. Na tento neobvyklý okamih sa chodia pozerať ľudia zo širokého okolia.
Namiesto vianočky kukučka
Zákusky na sviatočnom stole v minulosti neboli, namiesto nich gazdiné od skorého rána pripravovali kysnuté koláče, záviny, tvarožníky, či podkovice. A ako krajová lahôdka nesmela chýbať kukučka. Bol to koláč z prekladaného cesta, niečo na spôsob vianočky, ktorý mal vraj nezameniteľnú chuť.
Piekol sa však aj chlebík zo sladkého cesta, ktorí zvykli rozdávať vinšujúcim pastierom.
Darčeky bývali spočiatku jednoduché, zväčša vyrobené pre deti. Kolíska, koník, či drevený panáčik a handrová bábika.
Krňačky patria neodmysliteľne k zime v Tureckej. (zdroj: SME - Ján Krošlák)Od pomaranča im vykrútilo ústa
Pani Margita si spomenie aj na moment, keď im maminka po prvý krát v živote priniesla ako veľkú novinku pomaranč. Boli štyri deti, tak kúpila štyri pomaranče. „Boli sme na to zvedaví, tak som si rýchlo dala kúsok do úst. Len ma tak skrútilo. Hneď som ich rozdala súrodencom,“ smeje sa.
Televízory v tom čase neokrádali ľudí o čas, mohli tak spoločne tráviť nádherné chvíle rozhovormi, rozprávkami od starých mám aj nekonečným sánkovaním. A v Tureckej vedia, o čom hovoria. Keď bola dobrá zima a cestári nestihli posypať cestu od Starých Hôr, dalo sa na sánkach zletieť z vrchného konca Tureckej až po Staré Hory.
