BANSKÁ BYSTRICA. Vianočné a predvianočné zvyky v Banskej Bystrici a okolí v podstate kopírovali celoslovenské tradície, predsa však sa medzi nimi našli aj krajové zvláštnosti. Napríklad v Šalkovej chodila s betlehemcami aj svojrázna vtipná postavička – „bžocha“, ktorá zvykla vyparatiť ľuďom drobné huncútstva.
Etnografka Stredoslovenského múzea Jana Nahálková hovorí, že veľmi zaujímavé sú aj lucijné zvyky z Hrochote. „Keď sa počas Lucie robili pochôdzky, na väčšine Slovenska chodili za Lucky prezlečené mladé dievčatá. Bývali oblečené v bielom a tváre mali zamúčené. Zvyčajne bývali úplne ticho, nesmeli sa medzi sebou rozprávať a z kútov domov vymetali krídlami pavučiny a s nimi zlé sily,“ doplnila s tým, že hrochotský zvyk sa v tomto smere dosť odlišoval. Dievčatá tu chodili po dedine s figurínou, vyrobenou zo starých handár a oblečenou do kroja, čo tak trochu pripomínalo jarné vynášanie Moreny. Zastavovali sa s ňou v domoch, zavinšovali a na záver pochôdzky si mladí zorganizovali zábavu, nazývanú „derele“.
Betlehemské hry s baníckymi prvkami
Bohatá tradícia baníctva v Banskej Bystrici a okolí sa podľa etnografky premietla aj do betlehemských hier, ktoré boli divadelným sprítomnením Božieho narodenia. Hoci na väčšine Slovenska boli tieto hry ovplyvnené pastierskymi tradíciami, u nás sa v týchto hrách objavovali aj banícke prvky a postavy.
Betlehemci z Tajova v 1. polovici 20. storočia (zdroj: archív OcÚ Tajov)Advent bol aj malým pôstom
„Vianočné obdobie sa začínalo už adventom, kedy museli gazdovia a gazdiné urobiť v domoch pred sviatkami dokonalý poriadok,“ hovorí etnografka. Nebolo to iba bežné riadenie, ale naši predkovia išli až do takej hĺbky, že bielili steny, nanovo mazali podlahy a oprali všetko šatstvo zo skríň.
Dlhé hodiny si ženy máčali ruky v ľadovej vode na potokoch, zato pred sviatkami sa všetko doma lesklo a voňalo. „Všetko muselo byť do sviatkov hotové, lebo cez sviatky už bola zakázaná akákoľvek robota. Dokonca ani dreva sa rúbať nesmelo, všetko muselo byť prichystané dopredu,“ hovorí.
Povolené bolo len nakŕmiť zvieratá, no akékoľvek ďalšie práce v maštaliach museli ľudia stihnúť skôr.
Počas adventu sa však mali ľudia snažiť dať si do poriadku nielen svoje príbytky, ale aj svoje vlastné vnútro. Bolo to obdobie stíšenia, keď si mal dať človek do poriadku svoje vzťahy, udobriť sa s hnevníkmi, odprosiť tých, ktorým ublížil. K sviatočnému stolu si mali ľudia sadnúť spokojní a nerozhádaní. Počas adventu sa nekonali zábavy a svadby, preto ho nazývali aj malým pôstom. Týkalo sa to aj gastronómie našich predkov, kedy nekonzumovali mäso, iba jednoduché jedlá a polievky.
Mágia začiatku bola plná pokory
Štedrý deň predstavoval podľa etnografky aj mágiu začiatku: “Čo ľudia urobili a ako sa správali v ten deň, to malo platiť počas celého nasledujúceho roka. V ten deň nemali vzniknúť hádky, ľudia si nemali robiť prieky a všetko sa malo riešiť v pokoji.“
Gazdiné vstávali na Štedrý deň už krátko po polnoci, aby s vychádzajúcim slnkom mali napečený chlebík. Niekde dokonca chodili s cestom k ovocným stromom a oblepili ich chlebovým cestom, aby priniesli bohatú úrodu.
Stromčeky zelené aj slamené
Výzdoba zďaleka nebola taká pompézna ako dnes. Kým k nám ešte neprenikla tradícia vianočných stromčekov ľudia si zdobili príbytky jednoduchou zeleňou a vetvičkami. Niekde si však vyrábali aj slamené stromčeky. Neskôr si zvykli stromčeky vešať na drevené hrady, čo malo praktický význam. Miestnosti zvyčajne nebývali veľké, schádzalo sa v nich množstvo ľudí a tak takéto stromčeky nezaberali priestor. Zdobili ich veľmi jednoducho – jabĺčkami, orechmi, neskôr aj kockami cukru v celofáne.
Aj našich predkov chránilo červené vyšívanie na obruse
Jana Nahálková hovorí, že počas Štedrovečernej večere sa zišla celá rodina pri sviatočnom stole. Pritom stôl nebol pre našich predkov iba súčasť nábytku, ale predstavoval magický kultový predmet. Pred večerou sa naň rozložil čistý obrus, vyšitý červenou bavlnkou. V ochrannú silu červenej farby verili už naši predkovia. Etnografka dodáva: „Pod stôl sa dávala slama ako pripomienka príchodu Božieho syna na svet, ktorý sa narodil v maštaľke, okolo nôh stola zas umiestnili železnú reťaz.“ Tá mala symbolizovať súdržnosť rodiny.
Počas večere mali mať členovia rodiny nohy na reťazi, aby sa zišli aj o rok.
Na stole nesmeli chýbať jablká, med, cesnak, modlitebná knižka, sviečka, soľ a chlieb. Všetko malo byť na stole pripravené dopredu. Naši predkovia totiž verili, že ak niekto od stola vstane a odíde, ďalších Vianoc sa nedožije.
Najväčším darom bol vinš
Naši predkovia preferovali aj na Vianoce jednoduché jedlá, čo sa tradovalo predovšetkým v katolíckych rodinách. V mnohých evanjelických rodinách si časom dopriali aj mäsité pokrmy, napríklad klobásky. Takmer nikde však nechýbali opekance, či kapustová polievka a kysnuté koláče.
„Zo stola sa nesmelo nič odkladať až do Štefana. Ešte aj omrvinky z chleba sa dávali do siatin kvôli dobrej úrode, prípadne sa uložili ako súčasť budúcich liečiv. Verilo sa, že majú veľkú silu.“
Po večeri sa chodilo vinšovať. Keďže materiálne darčeky k nám prenikli až na prelome 19. a 20. storočia a aj tie boli jednoduché a určené predovšetkým deťom, spočiatku bol najväčším darom práve vinš. Prialo sa totiž to najcennejšie – zdravie, pokoj a šťastie.
Tajomná noc priala veštbám
Vianoce boli na ľúbostnú mágiu ako stvorené. Zdravie a šťastie rodiny sa veštilo z jabĺčok, či orieškov, budúcnosť mladých dievčat dal o sebe tušiť mnohými znakmi: „Ak chcelo mať dievča krásne červené líčka, malo zjesť dve šípky. Na Horehroní sa napríklad tradovalo, že ak dievča spí na mužských nohaviciach, bude sa jej snívať o budúcom ženíchovi. Alebo ak zaklopalo na chlievik a zvnútra sa ozvala svinka, verilo, že sa do roka vydá,“ hovorí etnografka.
Božie narodenie bolo dňom rodiny
Ani počas prvého sviatku vianočného sa ešte nesmelo odpratať zo stola po Štedrej večeri. V ten deň sa schádzali predovšetkým rodiny. Uvoľnenejším dňom už bol Štefan, kedy sa konali aj prvé zábavy. Dievčatá sa zvykli ráno umývať v potoku, aby mali peknú pleť a chlapci brodili kone. Ak primrzlo a potoky prestali zurčať, postačil im ľad a sneh.
Aj na Silvestra platila mágia začiatku
Jana Nahálková hovorí, že posledný deň v roku bol úplne odlišný od dnešného a pripomínal svojim charakterom skôr Štedrý deň. V tento deň sa schádzali členovia obecnej rady a volili si nielen richtára, ale aj obecného sluhu, či pastiera.
Silvestrovská večera bola veľmi podobná štedrovečernej a ani počas tohto dňa nechýbalo vinšovanie.
Aj počas prvého dňa Nového roka platila mágia začiatku, či ako tomu hovoríme dnes – ako na Nový rok, tak po celý rok.
Nič sa v tento deň nemohlo vymetať z rohov, lebo človek by si mohol vymiesť z neho aj šťastie. Medzi jedlami nemalo byť nič, čo má krídla, alebo rýchle nohy. Teda žiadna hydina, či zajac. Dôležité boli aj sny. Ľudia z Horehronia napríklad verili, že čo sa sníva počas silvestrovskej noci, to sa aj splní. Na Nový rok sa nesmelo šiť, lebo by popraskali prsty.
Celý vianočný cyklus vrcholili sviatkom Zjavenia pána, známeho ako Traja králi. Po dedinách chodili buď mládenci, prezlečení za Troch kráľov, alebo kňaz s miništrantmi. V kostoloch sa svätila trojkráľová voda a kňaz zvykol vysvätiť domy.
Svätenie príbytkov na Troch kráľov v Tajove v minulosti. (zdroj: archív OcÚ)
