BANSKÁ BYSTRICA. „Čím ďalej, tým horšie to vyzerá s nami. Autoritatívny režim Hlinkovej ľudovej strany odkopnutím Čechov a československej idey vháňa národ do náručia Hitlera, ktorý za cenu odtrhnutia sa Slovákov od Čechov dáva Slovákom samostatný Slovenský štát a vzal ho pod ochranu nemeckej ríše,“ napísal 6. apríla 1939 vo svojom testamente popredný národohospodár, bankár , demokratický politik a krátku dobu aj starosta Banskej Bystrice Viliam Pauliny.
Osobnosť, na ktorú sa dlho a neprávom zabúdalo. Tak, ako nebol po chuti ľudákom a tí ho veľmi rýchlo po svojom nástupe k moci zbavili starostovskej stoličky v Banskej Bystrici, tak neskôr za socializmu nebol po chuti kvôli svojej demokratickej orientácii ani vtedajšej ideológii.

Tri strany bolesti
Trojstranový Paulinyho testament je viac duchovnou spoveďou, ako starosťou o to, ako zabezpečiť svoje potomstvo. Po Viliamovi Paulinym totiž žiadne veľké majetky nezostali napriek tomu, že bol bankárom a v rokoch spoločného štátu Čechov a Slovákov aj váženou a vysokopostavenou osobnosťou. „To je práve to, čo si na ňom ako jeho potomkovia veľmi vážime a čím by mohol ísť príkladom aj dnešným politikom. Prakticky všetko, čo zarobil, venoval na dobročinné účely, podporu študentov, či budovanie horských chát v okolí Banskej Bystrice,“ hovorí jeho pravnučka, banskobystrická architektka a mestská poslankyňa Hana Kasová.
Odíď do Prahy, židoboľševik!
Testament písal Viliam Pauliny v čase, ktorý bol pre neho mimoriadne bolestný. Sám v ňom priznáva, že pod dojmom zlých a zhoršujúcich sa pomerov chradne na tele i duši. Rok predtým, v auguste 1938 sa stal starostom Banskej Bystrice, ale už 12. októbra ho z postu odvolali. Za všetkým bola politika hlinkovcov, ale aj neúspešného kandidáta na starostu Banskej Bystrice. Po vyhlásení autonómie 6. októbra 1938 v Žiline konala sa aj v Banskej Bystrici verejná manifestácia na oslavu tejto udalosti. Paulíny sa jej odmietol zúčastniť a prehovoriť k jej účastníkom. Predseda autonómnej vlády Tiso vydal dekréty, ktoré splnomocňovali poverené osoby urobiť opatrenia vo verejnej správe. Medzi prvými tak odstavili „čechoslovakistu“ Paulinyho, ktorého suspendovali.
A v roku 1940 ho dokonca penzionovali aj z funkcie generálneho riaditeľa banky.
Krátko po vzniku Slovenského štátu sa pred jeho domom dokonca zišla skupinka študentov, vedených gardistami. Vykrikovali a „židoboľševika Paulinyho“ posielali do Prahy, Ilavy, alebo najlepšie – rovno na šibenicu. Nezľakol sa. „Nebojím sa nikoho a nedám sa zastrašiť nikým a ničím, nech sa stane čokoľvek,“ píše v testamente.
A ani sa nezľakol. V nasledujúcich rokoch sa aktívne zapojil do odboja a ako priateľ a spolupracovník Vavra Šrobára spolupracoval s jeho ilegálnou skupinou. Jeho vnútorné presvedčenie a nenávisť k fašizmu vyvrcholili v Slovenskom národnom povstaní. Štyri dni pred jeho vypuknutím prišiel Vavro Šrobár do Bystrice a ubytovali ho v chate doktora Nábělka na Donovaloch. 31. augusta sa Pauliny cez Slobodný slovenský vysielač prihovára poslucháčom. Stáva sa členom predsedníctva povstaleckej národnej rady za demokratický blok a povereníkom pre financie.

Kto bol V. Pauliny
Rodák zo Slovenského Pravna už v mladosti chápal, že cesta k politickej slobode musí byť budovaná vzdelanosťou a hospodárskou nezávislosťou. Pre svoje národné presvedčenie bol vyhodený zo všetkých škôl Uhorska. Preto vyštudoval Obchodnú akadémiu v Prahe a patril medzi Hlasistov, ideovo inšpirovaných Masarykom.
Svoju prax v bankovníctve začal ako bankový úradník v Tatra banke v Martine a neskôr sa stal účtovníkom Zvolenskej ľudovej banky, kde sa postupne vypracoval na riaditeľa . Bol tiež členom správnych a dozorných rád aj v iných bankách. Po roku 1918 fúziou viacerých peňažných ústavov založil v Banskej Bystrici Národnú banku, kde pôsobil od roku 1920 ako jej riaditeľ a od roku 1923 ako predseda správnej rady. Bol dôležitou osobou pri konsolidácii Čsl. republiky a slovenského peňažníctva.
Všetky svoje sily obetoval prvej Československej republike. Zastával mnohé vysoké funkcie v štátnych a verejných hospodárskych inštitúciách. Založil a predsedal správnej rade účastinnej spoločnosti Stredoslovenské elektrárne, od roku 1923 bol až do prevratu v 1938 predsedom Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici.
Zaslúžil sa o výstavbu železničných tratí Krupina – Zvolen, Červená Skala – Margecany a Banská Bystrica – Diviaky. Bol starostom Sokolskej pohronskej župy Detvan, organizátorom turistických podujatí, predsedom Klubu česko-slovenských turistov a členom čestného výboru SKI-klubu v Banskej Bystrici.
Posledné dejstvo života. Pátranie rodiny pokračuje
Vráťme sa však k pohnutým týždňom Povstania. Viliam Pauliny mal v čase jeho vypuknutia už 67 rokov a ústup do hôr po jeho potlačení ťažko znášal. Vyčerpaný hladom, chladom a chorobami sa v novembri vracia do Bystrice, kde ho už o pár dní zatkla nemecká bezpečnostná polícia a neskôr previezla do Bratislavy. Odtiaľ ho spolu s generálmi Viestom a Golianom v decembri transportovali do Berlína. Po tomto dátume už nie sú dostupné overené fakty o jeho ďalšom osude. S veľkou pravdepodobnosťou sa jeho osud naplnil v niektorom z nemeckých koncentračných táborov v prvých mesiacoch roku 1945.
Volali ho „Apatala“
Potomkovia Viliama Paulinyho, ktorý mal s manželkou Oľgou päť detí, na neho spomínajú aj dnes s láskou. Hoci bol pracovne veľmi vyťažený a hlavná starostlivosť o rodinu ležala na pleciach manželky, svoje potomstvo veľmi miloval. „Celkove nás je dnes 44 , z toho desiati žijeme v Banskej Bystrici,“ hovorí Hana Kasová. A tak ako kedysi jeho deti , aj oni mu dnes láskyplne hovoria „Apatala“. Pátranie po posledných dňoch jeho života dodnes nevzdali. „Pátrali sme cez archívy, Slovenský červený kríž, písali sme do archívov v Sachsenhausene a Flossenburgu , no zatiaľ bez výsledku. Nevzdávame sa. Chceme to ešte skúsiť cez pražský vojenský archív, cez archívy Múzea SNP, či americké veľvyslanectvo,“ hovorí pravnučka.
Odkladajú si po ňom každú cennosť. Rukou písaný denník s úhľadným krasopisom aj bohatú fotodokumentáciu, na ktorej je s Vavrom Šrobárom, či bratmi Veselovcami.
„Od našich rodičov a starých rodičov vieme, že to bol veľký milovník hôr a propagátor turistiky. Stál pri zrode takých známych chát ako Trangoška, Suchý vrch či Štefánikova chata,“ hovorí Hana Kasová. A so zanietením podnikal dlhé hrebeňovky v Nízkych Tatrách, Veľkej Fatre a blízkych Starohorských a Kremnických vrchoch.

Smútok pretavila do básní
Iba ťažko si dokáže človek predstaviť smútok a bolesť ženy, ktorá príde o manžela za podobných tragických udalostí. A nepozná ani miesto, na ktorom by mohla zapáliť manželovi sviečku. Oľga Paulinyová pretavila svoj smútok do básní. Po neúspešnom pátraní po manželovi ho vyhlásili za mŕtveho a v roku 1947 sa v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici uskutočnila symbolická rozlúčka, ktorej sa zúčastnil aj vtedajší predseda SNR Ján Lettrich. A každý verš jeho manželky, ktorá svoj žiaľ utápala v básňach, je akoby symbolickým plameňom sviečky.
„ Raz dočkám sa ho. Príde, ohlási, pohladí moje zbelené vlasy a povedie ma sebou v diaľ, kde nepocítim viacej žiaľ. Len smutný pokoj, temnú tíš, v hlbokú čiernu zemi skrýš,“ vyznala sa z lásky k manželovi v básni s názvom Z doby utrpenia.
So svojim manželom sa stretla Oľga Paulinyová vo večnosti v júli roku 1960.
Paradoxy doby
História prináša aj paradoxy. V tomto prípade dokonca viac ako zreteľné.
Na dome, v ktorom Viliam Pauliny roky žil a pôsobil je umiestnená pamätná tabuľa s jeho menom. V súčasnosti je budova sídlom BBSK so županom Mariánom Kotlebom.
Viliam Pauliny ako tvrdý odporca fašizmu by ťažko niesol fakt, že počas posledného výročia SNP na nej viali čierne vlajky