BREZNO. V uplynulých dňoch sa zišli najvyšší predstavitelia poľovníckej a lesníckej komory, prezident SPK Tibor Lebocký s predsedom SLsK Jaroslavom Šulekom na pôde Lesov mesta Brezno za účelom dohody definitívneho znenia Memoranda o spolupráci pri riešení škôd spôsobených zverou a na zveri a spoločne určili termín podpisu na 9. marca 2016 na konferencii v Banskej Bystrici, samozrejme za účasti tretieho účastníka memoranda, Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory.
Keďže dobre fungujúce poľovníctvo udržiava, zveľaďuje a chráni naše životné prostredie, má svoje opodstatnené miesto i v novodobej spoločnosti. K tomu je potrebné vyvarovať sa extrémnym postojom. Slovensko bez zveri, ale na druhej strane ani s obrovskou početnosťou krajine a občanom neprospieva.
Na Slovensku je to tak
Veľa desiatok rokov sa v režijných revíroch a poľovníckych združeniach vykonával výkon práva poľovníctva tak, aby sa zachovali druhy zveri žijúce na našom území v dobrej kvalite a naplánovanej početnosti. Rešpektované boli nariadenia štátnej správy. Z času na čas došlo k chybám, no tie sa vnútri revírov alebo na úrovni okresov vyriešili. Kvalita populácie zveri sa zvyšovala, vysporiadali sme sa s nákazlivými chorobami. Udržala a zvyšovala sa početnosť vo svete vzácnej zveri – rys, divá mačka, vlk, medveď, tetrov, hlucháň. Lesníci a členovia poľovníckych združení sa o revíre starali tak, že zver nehladovala, boli vykosené lúky hlboko v lesoch, nechýbala letnina, soľ, boli vyčistené chodníky. Armáda poľovníkov zabezpečila, že krajina bola neustále pod dozorom, nešírili sa nebezpečné choroby do miest, ani premnožená zver nerobila škody v lesoch, na poľnohospodárskych pozemkoch a neohrozovala vodičov na cestách.
Zmena v spoločnosti priniesla zmeny i do fungujúceho systému poľovníctva. Cez veľké peniaze v rukách niektorých novodobých milovníkov prírody nastal čas zmeniť fungujúce. Nepochopením, že o krajinu a zver sa treba v prvom rade starať a až potom si užívať plody svojej práce, došlo k tomu, že úzke skupiny ľudí potrebujú vlastniť revíre, bez ohľadu na ostatných, a to čím viac, tým lepšie. To prevládlo nad ponukou, ktorú mali, začleniť sa do existujúcich kolektívov, získať pevné priateľstvá, naučiť sa tradíciám a úcte k prírode a spoločne zažívať to pravé poľovnícke naplnenie. Podľa zákona o poľovníctve sa pri prenajímaní revírov s viac ako dvojtretinovým podielom štátnych pozemkov postupuje verejnou obchodnou súťažou. Ale prečo a kto túto verejnú súťaž zneužíva? Veď pri verejnej súťaži nemusí byť jediným kritériom najvyššia cena! Najmä, keď ide aj o plnenie environmentálnych a sociálnych funkcií!
Kto dal pokyn správcom lesného majetku štátu že majú uplatňovať len toto jediné kritérium? Dôsledkom toho sú revíre v rukách pár bohatých, zver sa buď stráca alebo naopak premnožuje pre nedostatok členov a času, so všetkým, čo s tým súvisí – šírenie chorôb, líšky v mestách, diviaky na cintorínoch, poškodené lesy a zničená úroda na poliach.
Podstata Memoranda
Dôsledkom bola aj nutnosť vypracovania dokumentu Memorandum o spolupráci pri riešení škôd spôsobených zverou a na zveri medzi SLsK a SPPK a SPK. Všetci svorne konštatujeme, že súčasný stav nie je dobrý a vieme jeho príčinu. Tu už nepomôžu len v zhode vedené rozhovory, ale je najvyšší čas zmeniť legislatívu. Je potrebné zástancov zdravých názorov podporovať, aby nás, občanov, poľovníkov zastupovali v budúcom parlamente a jednak nedovolili stav ešte zhoršiť, ale súrne začali zlepšovať. Mali sme možnosť negatíva vyskúšať a mali by sme to aj pochopiť. V súlade s týmto vystupuje prezident SPK Tibor Lebocký.
Opakovane čelil počas končiaceho sa volebného obdobia snahám a návrhom na ešte vážnejšie zhoršenie súčasného stavu v poľovníctve, keď títo navrhovali ešte viac komerčne využívať revíre na Slovensku, t. zn. dať možnosť majetným získať ďalšie revíre pre seba, teda uplatňovať verejnú obchodnú súťaž aj na plochy, kde má štát vo vlastníctve už 50 percent podielov. To by znamenalo, že aj súkromné a iné vlastníctvo získajú popri polovici štátneho novodobí kolonizátori na svoje záľuby. Výsledok už dnes pociťujeme.
Tí, ktorí desaťročia budovali fungujúci systém, sa budú môcť len prizerať, ako často nekompetentne nakladajú s naším prírodným bohatstvom tí, ktorí na to majú financie, a to so všetkými dôsledkami. Vo svojom stanovisku Tibor Lebocký uvádza: „Predávať právo poľovníctva ako tovar alebo službu sa so svojimi nepriaznivými dôsledkami ukazuje ako riešenie ohrozujúce ústavné práva občanov na šetrné využívanie prírodných zdrojov, ekologickú rovnováhu a účinnú starostlivosť o životné prostredie. Prečo? No preto, že známe fakty dokazujú, že tá časť držiteľov poľovných lístkov, ktorá je dostatočne solventná a vyháňa výšku náhrady za užívanie poľovného revíru aj na viac ako 100 eur za hektár ročne, má síce takmer všetko, ale obyčajne nemá to najdôležitejšie – voľný čas.
Čas potrebný na systematickú starostlivosť o zver a jej životné prostredie, čas potrebný na čistenie poľovníckych chodníkov, alebo proste čas na ochranu poľovníctva v revíroch vzdialených často stovky kilometrov od ich trvalého bydliska a pôsobenia. Nemôžeme predsa nahrádzať technicky vyspelé kŕmne linky a kŕmidlá, či soľníky kopami rôznorodého krmiva vysypanými živelným spôsobom z nákladných áut na okrajoch lesných ciest, lúk či pasienkov. Nemali by sme predsa prednostne budovať a udržiavať zvážnice s cieľom náhrady pešieho pohybu v revíri pohodlným vozením sa v autách. Nesmieme tolerovať nedôsledné plnenie schválených plánov lovu, najmä v kategórii netrofejovej zveri a zveri škodlivej pre poľovníctvo len preto, že majetné osoby s poľovnými lístkami získanými často len pred nedávnom, nemajú dosť času na pobyt v revíre a na výkon dôslednej a kvalitnej selekcie.
Problémom je aj nepôvodná zver
Neustále sa zvyšujúce stavy raticovej zveri, domácej či nepôvodnej zveri, invazívnych druhov z južnej a západnej Európy či dokonca iných svetadielov svedčí o tom, že nie sme schopní redukovať prírastok voľnej žijúcej zveri dostatočne účinne. Dôsledky môžu byť pre samotné poľovníctvo zničujúce s ohľadom na radikálne zmeny v biodiverzite, vyvolané genetickou degradáciou našich domácich druhov, rastúcou početnosťou neodôvodnene chránených druhov a expanziou zvieracích migrantov.
O hrozbách neustále sa zvyšujúcich kolízií na pozemných komunikáciách v podobe dopravných nehôd alebo o nepríjemných stretoch v prírode v podobe útokov na človeka či o zvýšenej pravdepodobnosti šírenia a prenosu nákazlivých chorôb už ani nehovorím. Prišiel čas, kedy by sme sa pod ťarchou praktických skúseností preukázateľných poľovníckou štatistikou mali zamyslieť nad tým, či by v kontexte uvedených skutočností nebolo potrebné legislatívne upraviť status poľovníctva ako aktivity vykonávané vo verejnom záujme a súčasne presadzovať výkon práva poľovníctva na občianskom princípe. Teda na princípe, kedy obhospodarovanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva patriaceho na našom území všetkým občanom SR a nielen držiteľom poľovných revírov. Pamätajme, že pred tými, ktorí prídu po nás, budeme zodpovední nielen za to, čo sme robili, ale aj za to, čo sme neurobili.“
Za takéto názory sa vo svojej funkcii pán prezident určite hanbiť nemusí, ale nemali by sme ho nechať obhajovať ich osamoteného. Veľa vlkov čaká za košiarom na svoju príležitosť, to všetci vieme!
Ostáva nám len veriť, že pre zlepšenie stavu poľovníctva na Slovensku budú i v ďalšom období v čase veľmi potrebných zmien legislatívy v parlamente poslanci, ktorí podobne rozumne vidia do budúcnosti, aby slovné spojenie trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti nezostalo len obyčajnou frázou.
MILAN DOLŇAN,
riaditeľ Lesov mesta Brezno a podpredseda Slovenskej
lesníckej komory
