ŠPANIA DOLINA. „Tou trstinou žiakov kedysi naozaj bili? “ zisťuje štvrtáčka Tamarka Karelová. Pani učiteľka jej trpezlivo vysvetlí, že tá čudná dlhá palička sa nevolá trstina, ale trstenica a neposlušní žiaci ňou kedysi dostávali buď po dlani, alebo po „štipke“. Dnešným žiakom, ktorí fyzické tresty nepoznajú, sa to veľmi páči a takmer každé chce zistiť, ako bolo treba zložiť prsty do štipky, alebo ako chutilo kľačanie za trest na tvrdom polienku.
Banícka obec Špania Dolina má totiž ďalšiu atrakciu. V jej centre otvorili Ľudovú školu Jozefa Mistríka a vrátili v nej život o sto rokov späť. Počas niekoľkých vyučovacích hodín si v nej môžu žiaci z rôznych škôl z blízkeho i vzdialeného okolia vyskúšať, ako to v takej škole chodilo v minulosti. Školu pomenovali po svojom rodákovi, známom jazykovedcovi Jozefovi Mistríkovi, ktorý začal s učiteľským chlebíkom v 40. rokoch minulého storočia práve vo svojom rodisku.
Riaditeľ školy a autor projektu Ján Piško hovorí, že pre deti je forma živého múzea veľmi príťažlivá. Na vlastnej koži si vyskúšajú nielen to, ako sa kedysi učilo, no zoznámia sa aj s históriou obce, jej štôlňami a baníckymi pamiatkami.
Prsty ako machule
V čase našej návštevy si do starých drevených lavíc zasadli štvrtáci zo základnej školy na Triede SNP v Banskej Bystrici. Riaditeľka školy Jarmila Buková hovorí, že sú sami prekvapení, ako žiakov dokázalo takéto vyučovanie zaujať. Pred sebou majú kalamáre s atramentom, namáčajú do nich pierka a skúšajú písať.
Kamarátky Tamarka a Lea sa zhodnú, že to nie je žiadna hračka a chvíľu musia hľadať správny tvar, aby pierko začalo písať. Odmenou za námahu je občasná machuľa. Na to sa však dobre pripravili a doniesli si savé handričky. A ak je už tých modrých fľakov na rukách priveľa, majú tu smaltované umývadlo a šichtové mydlo. Žiadna tečúca teplá voda. Jedno dievča berie do rúk nádobu a leje ju kamarátke na ruky. A potom sa vymenia.
Autentická podoba školy
Ján Piško hovorí, že sa snažili dotiahnuť každý detail triedy, aby mala autentickú podobu. Na stenách horia sviečky, v kachliach praská drevo, svoje miesto tu má harmónium aj veľké počítadlo. A namiesto tabletov čakajú žiakov na stole tabuľky, na ktoré sa píše kriedou.
Žiaci zalistujú v Počtovnici z roku 1932 a skúmajú, aké príklady kedysi žiaci počítali. „Sústredili sme množstvo cenných učebníc, ktoré sa v 20. a 30. rokoch 20. storočia vydávali predovšetkým v Čechách,“ hovorí riaditeľ.
Žiaci sa z historických materiálov na stenách veľa dozvedia aj o tom, ako kedysi učitelia na Španej Doline fungovali a akú úctu k nim žiaci mali. Napríklad taký Inocent Medrický, ktorý sa narodil v roku 1836 a žiakov učil takmer pol storočia chodieval učiť aj do blízkej osady Piesky.
Päť kilometrov peši tam, päť späť. A to aj v zime, keď boli tunajšie hory zapadnuté snehom, ktorý siahal človeku povyše pásu. Bol súčasne aj organistom, ľudia ho pozývali rečniť na svadby aj pohreby a keďže ešte pred vyštudovaním učiteľského ústavu sa vyučil za krajčíra, často zašíval chudobnejším deťom vetché ošatenie.














