Od roku 2010 sa venujete neobvyklej záľube, reštaurovaniu poľných kuchýň, dokonca jedna z nich pochádzajúca z obdobia Rakúsko-Uhorska, patrí k jedinečným v Európe. Čím vás oslovilo práve takéto hobby?
- Vzťah k vojenskej technike mám už od detských čias. Vždy ma zaujímala história a v škole hodiny dejepisu. Pred rokmi som čírou náhodou na šrotovisku v zberných surovinách našiel vrak poľnej kuchyne a vzal ho s úmyslom, že ho niekto zrenovuje. Nikto sa však do opravy pustiť nechcel a dokonca nikto ani neveril, že z takého vraku je možné nanovo urobiť poľnú kuchyňu. Rozhodol som sa, že sa o to pokúsim a čo začnem, to aj dokončím. Podarilo sa. Je mi ľúto, keď to, čo ľudia pred mnohými rokmi vyrobili holými rukami, skončí väčšinou vo vysokej peci
Zo siedmich vrakov poľných kuchýň ste už tri z nich zreštaurovali. Odkiaľ získavate potrebné súčiastky?
–Vyrábam ich sám, čo je veľmi náročné na čas a hlavne na peniaze. Niektoré diely ručne vyklepávam, pretože v celom Brezne som nezohnal firmu, ktorá by napríklad pozohýnala profily, aké potrebujem. Na Slovensku mi nikto nevedel vyrobiť drevené kolesá, až jeden pán z Čiech, no za jedno pýtal 400 eur.
Keďže na poľnú kuchyňu potrebujem štyri, bola by to veľká položka. Pokúsil som si poradiť sám a už ich mám desať. Ak človek chce niečo veľmi dosiahnuť, dokáže aj nemožné. Oslovujem tiež starších občanov a keď ma pustia na ich pôjd, veľakrát nájdem užitočné diely. Napríklad jedna pani mala zrno pre sliepky vo varniciach, ktoré sa mi veľmi zišli, pretože také už nezoženiete.
Poľné kuchyne požičiavate na podujatia spojené s ukážkami historických bojov po celom Slovensku a ako člen klubu vojenskej histórie Ďumbier ste aj sám súčasťou ich deja. Je ťažké ocitnúť sa v neľahkej úlohe?
– Hrať v boji nie je jednoduché a hlavne to musí vyznieť autenticky pre divákov. Vojak svoju rolu až tak nevníma, musí sa sústrediť na scenár, zladiť sa s pyrotechnikom, aby sa nestalo, že stupí na mínu. Z ukážky v Ruskove mám nezabudnuteľnú príhodu. Vojaci sme stáli v lesíku, kde nás nevideli diváci, preto sme si všetci dali dole prilby a čakali na povel do útoku. Medzitým do vzduchu vyhodili muničný sklad s ohnivým palivom a jedna časť zo suda spadla medzi nás.
To ste mali vidieť, ako sme si hneď prilby zakladali na hlavu. Musíme byť opatrní, aj keď je to len ukážka, aby nedošlo k úrazu. V Brezne na námestí sa uskutočnila len menšia ukážka, ale v iných mestách účinkuje 300 až 400 vojakov. Keby sa ešte niekedy v našom meste konala, viem si ju predstaviť nad Breznom, v lokalite zvanej na Diele.
Odkiaľ čerpáte informácie potrebné pri reštaurovaní?
– Poľné kuchyne renovujem podľa pôvodných súčiastok, ktoré tam väčšinou zostali, no sú vo veľmi zlom stave. Ale aj podľa fotografií, originálnej dokumentácie, ktorú je tiež ťažké zohnať, z obdobia Rakúsko-Uhorska ani nehovoriac. Čítam literatúru z čias prvej a druhej svetovej vojny, jednoducho musím mať prehľad a informácie nielen o vojenskej technike, ale aj o živote ľudí. Mám známeho z Pohronského Ruskova, ktorý má múzeum s vojenskou technikou, vymieňame si poznatky a cenné skúsenosti. Ľudí na Slovensku, ktorí sa o podobné zaujímajú, je viac, ale takých, ktorí sa skutočne venujú reštaurovaniu, je veľmi málo.
Čo teda môžete prezradiť o poľných kuchyniach?
– Je to unikátne dielo s veľmi dobre fungujúcim systémom, ktorý vymysleli ľudia už pred sto rokmi. Má dve ohniská, jedno väčšie, druhé menšie. Vo vojne vojaci potrebovali, aby sa im rýchlo uvarilo jedlo alebo čaj, nemohli čakať, kým im napríklad zovrie voda. Treba uznať, že v tom období žili veľmi múdri ľudia a nepotrebovali k práci ani počítače. Viem si predstaviť, že by sme na nich varili aj v dnešnej dobe.
Majú o hotové zreštaurované diela záujem nejaké inštitúcie, múzeá?
– Múzeá záujem majú, napríklad aj Múzeum SNP v Banskej Bystrici, no na odkúpenie im chýbajú financie. Horehronskému múzeu by som poľnú kuchyňu požičal, na vystavenie či skladovanie však nemajú priestory. Našťastie ja ich mám kde umiestniť, po dohode s majiteľom firmy v areáli bývalej mostárne. Počkám, kým sa zmení doba, a štát sa začne správať s úctou k našej histórii.
Vychovávate si aj svojho nástupcu?
– Starší syn sa o reštaurovanie vojenskej techniky, ako aj o históriu zaujíma a v dielni mi pomáha. Mladšieho skôr fascinujú počítače. Treba dodať, že poľné kuchyne neopravujem pre zárobok, pretože to, čo do nich investujem, sa mi nikdy nevráti. Nepotrebujem sa na ukážkach bojov ani predvádzať, len chcem, aby ľudia videli, ako si v ťažkých časoch varili vojaci a zároveň priblížiť kus našej histórie, ktorú by sme mali zachovávať pre ďalšie generácie bez ohľadu na to, aká bola.
Vyrobiť drevené kolesá bolo spočiatku náročné. (zdroj: archív MsÚ)
