BANSKÁ BYSTRICA. Banskobystričanka Simona Strelcová bude mať v apríli 23 rokov. V detstve jej diagnostikovali mozgovú obrnu kvadruspastickej formy s poruchou reči. Komunikovať dokáže len prostredníctvom písmeniek. Pomocou počítača alebo perom na papier. Píše pravou rukou, ktorú má čiastočne funkčnú, no len veľkými tlačenými písmenami, čo je následok poruchy jemnej motoriky. Na počítači ťuká len jedným prstom...
Jej oči sú zrkadlom jej duše. Často a rada sa smeje. Neľutuje sa, nikdy sa nevzdáva a snaží sa každý deň žiť naplno. A rada píše. Teraz práve dáva dokopy knihu, ktorá by mala mať názov Vyryté v srdci a pamäti a podtitul Návod, ako brať hendikep s humorom. Budú to spomienky, zážitky, vtipné príbehy, ktoré spolu so svojimi priateľmi zažila v letných táboroch občianskeho združenia PONS (Pomoc Osobám Neschopným Samostatnosti).
Knihu Mária a čarovný prsteň začala písať ako siedmačka na základnej škole a dokončila ju v treťom ročníku na strednej. Zatiaľ sa nedá nikde kúpiť, ale Simona by ju chcela v čo najkratšom čase dostať aj na pulty kníhkupectiev.
Kto alebo čo ťa podnietilo napísať tento príbeh o Márii a čarovnom prsteni, ktorý ju zavedie do sveta fantázie?
- Jeden kamarát ma presvedčil, aby som skúsila napísať knihu... mala mu byť aj venovaná. No bohužiaľ, vymazala som ho zo svojho života, pretože ma veľmi sklamal svojím správaním. Po čase som si uvedomila, že aj tí ľudia, ktorí vás sklamú, pravdepodobne vnesú do vášho života nejaký význam. Možno nebyť jeho, tak tú knihu nenapíšem. Preto aspoň takto ho chcem srdečne pozdraviť a poďakovať sa mu. Dúfam, že tento článok bude čítať.
Píšeš v knihe o tom, čo by si chcela aj ty prežiť?
- Podľa môjho názoru žiadne dielo sa nedá len tak vymyslieť. Autora musí niečo inšpirovať. Mňa inšpirovali charaktery ľudí v mojom blízkom okolí, najmä troch najbližších priateľov z občianskeho združenia PONS. Dovolím si ich menovať. Hlavná hrdinka nesie krstné meno po Márii Laukovej, ktorá v živote pre mňa veľa urobila. A najlepší priatelia hlavnej postavy sú opísaní podľa Zuzany Tučekovej a Tomáša Antošíka. Obaja sú skvelí! Všetko ostatné potom nebol problém vymyslieť. Samozrejme, verím, že taký obetavý a nesebecký manžel, akého má Mária Hrušková v mojej knihe, na mňa ešte len niekde čaká.
Simona Strelcová (zdroj: René Miko)Kto ti pomohol s vydaním knihy?
-Knihu vydalo vydavateľstvo Epos, ale nepredajne. Vyšla s podporou poslankyne Európskeho parlamentu Jany Žitňanskej, občianskeho združenia PONS, Rotary klubu Banská Bystrica, dobrovoľného príspevku účastníkov a účastníčok Univerzitnej noci literatúry 2015 a Živej literatúry na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Všetkým, ktorí mi nezištne pomáhali pri vydaní knihy, ešte raz zo srdca ďakujem. Ale asi sa im nikdy dostatočne nepoďakujem, pretože je to veľká vec, čo pre mňa spravili. Veľmi si to vážim. Taktiež by som sa chcela poďakovať mojim rodičom a najbližším priateľom z PONS-u za úžasnú podporu vo všetkom, do čoho sa pustím.
Krst prvej knihy, na druhej už pracuje (zdroj: archív Simony Strelcovej)A píšeš už ďalšiu knihu, píšeš poviedky, študuješ. Ako to všetko stíhaš?
-Sama sa niekedy čudujem... ale mám smartfón, kde mám okrem iného aj Word. Čiže, keď mám prestávku v škole, snažím sa niečo napísať. Vďaka tomuto telefónu mám uľahčený život, čo sa týka tvorby, ale aj komunikácie s okolitým svetom.
Si poslucháčkou Ekonomickej fakulty UMB. Máš individuálny študijný plán?
- Je to denné štúdium, ale mám individuálny študijný plán. Nemusela by som chodiť na prednášky, ale keďže si najviac zapamätám z počutia, nevynechám žiadnu. Skúšky si dohadujem učiteľmi. Sú to termíny zvlášť, mimo ostatných študentov, no niektoré termíny skúšok mám spolu so spolužiakmi. Potrebujem len viac času, dvojnásobok, na odpoveď, aby som stihla všetko napísať.
Nájdeš si čas aj na čítanie kníh?
- Žiaľ, sklamem vás, ale pre školu a vlastnú tvorbu nemám teraz žiadnu rozčítanú knihu. Ale dúfam, že si niekedy nájdem čas na tie knihy, čo na mňa netrpezlivo čakajú.
Čo ťa v poslednom čase rozosmialo?
- Napadla mi vtipná príhoda, čo sa mi stala pred pár týždňami s mojím bývalým spolužiakom zo strednej školy Otom. On je z Detvy. Dohodli sme sa na facebooku, že sa stretneme vo zvolenskej Európe, tak sme s mojou osobnou asistentkou nasadli do auta a rovno z vyučovania sme šli do Zvolena. Po ceste mi vravela: „Minule nám na aute odišlo smerové svetlo, som zvedavá, čo sa stane tentoraz...“ Vtedy som sa v duchu zasmiala, snáď Otovi neujde autobus! Zaparkovali sme pred obchodným centrom, ešte sme mali čas polhodinu, asistentka fajčila cigaretu vonku pri aute a ja som sedela dnu a písala príbeh do mojej knihy na telefóne. No zrazu mi zavibroval. Bola to správa od Ota. A začínala sa: „Vieš čo, Simča...“ Hneď som tušila, že to neveští nič dobré, lebo takto jeho sms-ky začínajú vtedy, keď sa mi chce za niečo ospravedlniť. Prečítala som si správu a vyprskla som do smiechu. Ďalej písal, že sa zarozprával s babkou, zabudol sledovať hodiny a ušiel mu autobus, aby som mu prepáčila a že na budúcom stretnutí mu môžem dať aj po nose. Fajn, popri písaní sa môžem dať aj na veštenie, pomyslela som si. Cez smiech som mu trochu podražene odpísala, že sme už vo Zvolene a kvôli nemu sme zbytočne cestovali. Asistentka sa ma spýtala, že čo sa toľko smejem, tak som jej strčila mobil do ruky, nech si prečíta správu, čo mi prišla. Schuti sa zasmiala aj ona. Sadla si za volant a vyrazili sme na cestu domov... Ďalšie stretnutie s Otom prebehlo bez komplikácií, možno aj preto, že som už stretnutia vo Zvolene zatrhla...
Simona nechodí a nerozpráva. No nikdy sa neľutovala a jej vnútorný svet je mimoriadne bohatý. (zdroj: René Miko)
