Prečo ste sa na životnej križovatke rozhodli ísť cestou umenia?
– Nenazval by som to životnou križovatkou, ale púťou, pretože sa venujem umeniu už od mojich mladých liet. Výtvarné umenie je jednou z foriem, ako sa dá pomenovať to, čo nevieme napríklad opísať slovami a preto sa rád vyjadrujem aj ako výtvarník. Architektúra je matkou umení a preto na tom nie je nič mimoriadne, že aj maľujem, či modelujem sochy.
Pochádzate z Brezna, no aktuálne žijete v malebnej dedinke na úpätí Nízkych Tatier. Ako ovplyvnili vašu tvorbu „mýty“ Mýta pod Ďumbierom?
– Je pravda, že som prežil detstvo a mladosť v Brezne, i keď som sa tu nenarodil. Poznám však dôverne toto prostredie a tým aj jeho blízke okolie. Mýtus sa stal nosnou témou v mojich obrázkoch už v detstve, keď som ako chlapec rád stvárňoval Jánošíka. (úsmev) Počas štúdia na tunajšom gymnáziu som čítal okrem iných zaujímavých kníh aj Švantnerovu literatúru, ktorý v Mýte napísal okrem iných diel známu Nevestu hôľ. Lyrizovaná próza ma veľmi zaujala a neskôr ovplyvnila v mojom vyjadrovacom štýle stvárňovania mýtov.
Vyštudovali ste architektúru, čo je citeľné a zrejmé aj z vašich malieb a plastík. Aký tvar alebo akú tvár má vaša múza?
– Moja múza je všetko, čo nás tu obklopuje, v prvom rade je to krásna horehronská príroda. Jej tvary či tvár je vždy iná a to ma inšpiruje. Ako architekt však vnímam aj stavebnú kultúru tejto krajiny a vplyv človeka na ňu. Vtedy má moja múza niekedy aj smutnú tvár.
Prečo? Je náš zásah až taký necitlivý?
– Prechádzkami po našom kraji sa často konfrontujem buď s neúctou k pôvodnej zástavbe a niekedy aj k zlým zásahom jej nového stvárnenia v prostredí. Nazval by som to ako ustupujúcu estetiku a deficit citu v staviteľskom umení. Dobrá architektúra sa totiž snaží prispôsobiť prostrediu a nie naopak. Aj toto je jeden z problémov našej doby, že chceme byť niekedy za každú cenu originálni, alebo príliš konzumní a nechceme tým brať ohľad na naše okolie a jeho budúcnosť pre ďalšie generácie.
V umeleckej brandži nie ste nováčikom, na konte máte už desiatky tvorivých počinov tak v architektonickej, ako aj výtvarnej sfére doma aj v zahraničí. Čo považujete za svoj najväčší úspech vo svojej doterajšej kariére?
– Najväčším úspechom je, že mi bolo dopriate robiť v živote to, po čom som túžil a chcel dosiahnuť.
Do 2. apríla vystavujete rozsiahlu kolekciu svojich diel v liptovskomikulášskej galérií, kde ste sa ocitli v spoločnosti významných predstaviteľov slovenského moderného umenia ako Martin Benka, Zoltán Palugyay či Vincent Hložník. Čo to pre vás znamená? Je to pre vás akési zadosťučinenie?
– To je jeden z tých úspechov, je to satisfakcia za vynaloženú prácu, odriekanie a drinu, pretože nič neprichádza samo od seba.
Koľko driny a odriekania vás stála aktuálna výstava De-akord?
– Dvadsaťpäť rokov, pretože presne toľko rokov sa už venujem mojej profesii architekta a výtvarníka v jednej osobe. (úsmev)
To je úctyhodné. Súčasťou vašej výstavy je aj autorsky komentovaná prehliadka, kde zavediete návštevníkov do zákulisia svojej tvorby a prezradíte, ako vzniká obraz a plastika. Ako?
– Myslím, že na to tu nie je dostatočný priestor, aby som vedel takto priblížiť moju tvorbu a preto pozývam všetkých záujemcov o umenie v utorok 29. 3. o 16.00 na túto avizovanú prehliadku.
Uvidíme vás a vaše najnovšie diela niekedy aj v Brezne?
– V našom meste chýba adekvátny výstavný priestor, akým je napríklad galéria v Liptovskom Mikuláši. Možnosť realizovať menšiu výstavu si však viem samozrejme predstaviť v novozrekonštruovanej bývalej synagóge, ktorá bude už onedlho slúžiť ako nový kultúrny stánok Brezna.
