BANSKÁ BYSTRICA/SIELNICA. Návršie blízko Sielnice na pomedzi zvolenského a banskobystrického okresu a spečené kamene so sklovitým povrchom ktoré sa tu nachádzajú, priťahujú zvedavosť ľudí už od konca 19. storočia. Keďže poštúrovské obdobie bolo známe nielen silným vzťahom k vlastnej histórii, ale aj romantickými predstavami o nej, táto skutočnosť zrejme ovplyvnila pohľad vtedajších ľudí na túto zaujímavú lokalitu.
„Spečené kamene v ľuďoch zrejme evokovali pocit, že tu mohla stáť väčšia stavba, ktorú zničil požiar,“ hovorí banskobystrický historik Richard Senček, ktorý spoločne s redaktorom Michalom Várošíkom pripravuje o Sielnici monografiu. Senček dodáva, že sklovitý povrch kameňov nie je výrazný a keďže mnohé sú pokryté machom a nečistotami, ich lesklý povrch zachytíte až pri bližšom skúmaní.
Legendy sú jedna vec, realita druhá. (zdroj: Koláž SME - Ján Krošlák)„Na Slovensku zrejme nie je veľa lokalít, ku ktorým sa viažu hneď tri legendy. V prípade Skleného, či Skleneného zámku, ako ľudia túto lokalitu pomenovali, to však tak je,“ dodal. Legendy vznikali na prelome 19. a 20. storočia, no v tunajšom obyvateľstve rezonovali donedávna. Pri zrode jednej z nich stál prvorepublikový učiteľ zo Sielnice Pavol Machay, ktorý bol nadšencom histórie.
K zaujímavostiam však patrí, že po Sklenom zámku pátral aj známy historik a archivár z prelomu 19 . a 20. storočia Michal Matunák, v roku 1888 sa dokonca rozprava o tejto lokalite objavila v maďarskom archeologickom vestníku. Podľa článku mohlo ísť o pozostatky pravekej stavby, podobnej tým, aké sa objavili v tlači v Nemecku pod názvom Glasburg, čiže troskové a sklené hrádky.
Tajomstvo láka ľudí desaťročia. (zdroj: archív R. Senčeka)
Príklad spečených kameňov. Výskum ukázal, že požiar hrádku za tým nestojí. (zdroj: Archív R. Senčeka)Čo hovoria legendy
Hoci každá z troch legiend je odlišná, v jednom sa zhodujú. Konečnú pre Sklený zámok mal znamenať ničivý požiar. K najzaujímavejším patrí príbeh o dvoch bratoch z Pustého hradu, ktorí sa nevedeli dohodnúť na delení majetku. A tak jeden z nich požadoval od súrodenca, aby ho vyplatil v zlate. Rozhodol sa za to postaviť nový, pevný hrad. Vtedy prišla ponuka od akéhosi silného muža, že musí postaví pevnú stavbu z materiálu, ktorý sa bude na Slnku ligotať ako sklo. Obvodové múry vraj ukladali na seba bez malty. Keďže skaly mali vysoký obsah železa, rozhodli sa to využiť ako spojovací materiál. Okolie naukladaných skál zapálili, ruda po nich stekala a spiekla kamene do zaujímavých tvarov.
Samozrejme, tým sa príbeh neskončil. Stavba padla do oka aj Tatárom. Aby prekabátili obrancov hradu, vypustili zapálené holubice, ktoré sa v strachu vrátili do hniezd na hrade a podpálili ho. Na konci bol teda opäť oheň.
A čo na to realita.....
Geológovia, ktorí lokalitu navštívili, však brali legendy s rezervou. Podľa nich sa na zvláštnom zhluku skál a ich lesklom povrchu nepodpísala história, ale príroda. Presnejšie, intenzívna vulkanická činnosť z dávnych dôb.
„Samozrejme, kým tieto domnienky nepodporili aj archeologický výskum, dohady stále žili,“ hovorí Richard Senček s vedomím, že archeologické sondy a ich výsledky možno niektorých nadšencov záhad sklamú.
„Pod vedením archeológa Martina Kvietka zo Stredoslovenského múzea sa tu v predošlom období urobilo niekoľko sond. Bohužiaľ, žiadna z nich nepotvrdila, že by sa tu akékoľvek osídlenie nachádzalo,“ dodal s tým, že priaznivci histórie až takí smutní byť nemusia. V blízkosti Sielnice sa predsa len nachádza torzo hradiska, no na inom mieste ako pomyselný Sklený zámok.
A čo tie kamene?
Skúmanie geológov tiež potvrdili, že spečené kamene nevznikli ako dôsledok ľudskej činnosti. Spojila ich veľmi vysoká teplota, čo pri obyčajnom požiari nebolo možné.
Samotný vrch, kde sa Sklený zámok (ne)nachádza je však zaujímavý aj z historického hľadiska. Richard Senček pripomína, že sa nachádza na stredovekej ceste, ktorá spájala Zvolenskú kotlinu a Kremnicu, pričom časti tejto komunikácie sú stále dobre zachované.
Pozostatky stredovekej cesty sú dobre zachované. (zdroj: Archív R. Senčeka)
Autor: ETA
