BANSKÁ BYSTRICA. V banskobystrickom Urban Spot-e, iba o ulicu ďalej od župného úradu na čele s Mariánom Kotlebom, zaznela v stredu večer úprimná spoveď.
Spoveď človeka, ktorý si prešiel celým procesom radikalizácie. Od úplnej oddanosti myšlienkam extrémizmu, až k vytriezveniu, prehodnoteniu dovtedajšieho života a boju proti akejkoľvek jeho podobe.
Američan Christian Picciolini však nepatrí k ľuďom, ktorí by sa rozhodli za touto kapitolou života zatvoriť knihu. Naopak, o svojom prerode a skúsenostiach hovorí veľmi otvorene.
Vo svojich štrnástich rokoch sa stal členom extrémistického hnutia Chicago Area Skinheads a po čase aj jeho lídrom.
Svoj životný príbeh spísal po rokoch do memoárov s názvom Romantic Violence: Memoirs of an American Skinhead a v roku 2010 sa stal spoluzakladateľom organizácie Life after Hate (Život po nenávisti). Prostredníctvom nej sa venuje osvetovým aktivitám proti radikalizácii mládeže a pravicovému extrémizmu.
Ako sa zveruje v memoároch, pre dospievajúceho chlapca, syna talianskych migrantov, ktorý žil v ústraní a nemal žiadnych kamarátov, bol pocit, že ho zrazu verne a bezhlavo nasleduje veľká skupina chlapov, omamný.
Picciolini neskôr založil aj skinheadskú hudobnú skupinu pod názvom Final Solution (Konečné riešenie).
Prestal som kopať, až keď som si všimol obrátené bielka
Jeho neskorší odchod z White Power Movement vôbec nebol jednoduchý.„Nestalo sa to zo dňa na deň. Určite nie tak, že človek si večer ľahne plný nenávisti a ráno sa zobudí s pokojom a mierom v duši,“ hovorí Christian. Opakovane zdôrazňuje slovo súcit ako protipól nenávisti. Bez súcitu je totiž akýkoľvek prerod nemožný.
Pre neho prišiel kľúčový moment v čase, keď mal devätnásť. So skupinou skinheadov v noci popíjali a potom sa rozhodli presunúť do prevádzky rýchleho občerstvenia.
Obsluhovali tam traja mladí černosi. „Vykríkol som- všetko tu patrí nám a vy vypadnite. Bolo nás veľa, oni len traja. Utekali. Jedného z nich sme dobehli a začali sme ho mlátiť hlava – nehlava. Bol už celý od krvi. Kopal som do neho aj ja, už iba ležal. Vtedy som si všimol jeho obrátené bielka a zrazu som zažil pocit, aký som dovtedy nepoznal,“ hovorí.
Minulosť, o ktorej hovorí Christian otvorene. (zdroj: FOTO SME - Ján Krošlák)Po prvýkrát začal uvažovať, že aj to je bytosť, ktorá cíti bolesť, strach, úzkosť a doma na neho niekto čaká a bojí sa o neho. Na mnohé veci sa začal pozerať inými očami, no trvalo ešte dlho, kým sa od hnutia dokázal definitívne odpútať. Ďalší prerod prišiel v momente, keď sa mu narodilo prvé dieťa. Vtedy už vedel, že je čas prehodnotiť život.
Keby mal oproti domu tanečnú školu, bol by primabalerínou
Christian hovorí o tom, že keď sa rozhodol pridať k extrémistickej skupine, bol presvedčený, že robí dobrú vec.
„Mal som štrnásť a chcel som byť súčasťou niečoho dôležitého a veľkého. Tento pocit mi spočiatku hnutie dávalo. Poviem to na príklade – keby som mal vtedy namiesto partie skinheadov oproti domu tanečnú školu, bol by som primabalerínou,“ zasmeje sa.
Lebo mladý človek hľadá vzory, náplň a zmysel života. Ak mu vojde do života niečo nesprávne, ľahko sa nechá zviesť.
Regrúti z týchto hnutí sú podľa neho nielen draví, no súčasne sú aj výborní psychológovia. Vedia ako s mladými komunikovať a ako ich presvedčiť o svojej pravde.
Dávajú im pocit istoty a dôležitosti. V tom sa Amerika a Slovensko nelíšia. „K tomu, že dnes pomáham, ma priviedli až životné skúsenosti. Tie mi otvorili oči. Život nie je o tom, že presadzujeme svoje ego, ale že sa naučíme mať súcit. Pozitívnou cestou nie je presadzovať nenávisť, lebo tá cesta vedie iba do pekla,“ hovorí.
Christian na besede v banskobystrickom Urban Spot-e (zdroj: SME - Ján Krošlák)
S bezpečnostným analytikom R. Bránikom (zdroj: SME - Ján Krošlák)Zo škôl vyletel opakovane, z jednej dvakrát
Vie, o čom hovorí. V čase, keď bol skinheadom, bol plný nenávisti voči rôznym skupinám a jeho život sa zmietal v klbku problémov. Ale cítil sa veľmi dôležitý, dominantný a navyše presvedčený, že pre svet robí dobro.
Šesťkrát ho vylúčili zo školy, z toho z jednej dokonca dvakrát. O rodinu takmer prišiel, lebo jeho jedinou rodinou sa stala rovnako orientovaná skupina. Bola tam podobná zomknutosť ako v sekte, unikalo sa ťažko. Spojivkom bola nenávisť. K černochom, prisťahovalcom.
Skupina mu dávala pocit istoty. Falošnej. Po nej prichádzala frustrácia a izolácia. „Osem rokov ma klamali a ja som klamal ostatných. Bol som naučený klamať a sľubovať ľuďom lepší život, len aby sa pridali k nám. Preto je pre mladých dôležité, aby si vytvorili vlastné chápanie sveta a nenechali sa vodiť za nos.“
(zdroj: SME - Ján Krošlák)
(zdroj: SME - Ján Krošlák)Ideológia je tá istá, zmenil sa marketing
Extrémistické prejavy v Amerike a v Európe majú podľa neho spoločné črty. Ideológia sa nezmenila, zmenil sa marketing. A ten je podľa neho ešte záľudnejší a niekedy aj ťažšie čitateľný.
Možno aj preto mu zvyknú podľahnúť aj ľudia, ktorí sa za extrémistov nepovažujú. „Už nie je príznačné chodiť v ťažkých bagandžiach a prejavovať nenávisť a násilnosti navonok,“ hovorí s tým, že súčasná, neraz skrytejšia podoba extrémizmu, môže byť rovnako nebezpečná.
A v nemalej miere je dôkazom toho aj situácia na Slovensku po posledných parlamentných voľbách. Neraz je za ňou frustrácia spoločnosti z politického vývoja, čo sa v podstatnej miere prejavilo aj u nás.
„To, že tu máte ľudí v zelených tričkách, ktorí vás chcú navonok chrániť, to je iba nanovo zvolená taktika extrémizmu. Ľudia by sa však nemali dať klamať. Sú to neonacisti," dodal.
A aká je jeho rada na boj s týmito negatívnymi javmi na Slovensku? Argumenty, presviedčanie a fakty mávajú podľa neho na túto skupinu ľudí slabú účinnosť.
„Môžete im hovoriť čo len chcete, oni jednoducho nie sú prístupní argumenty počúvať. Ani u nás to nie je inak. Dôležité je, aby začali cítiť nejakú empatiu. My to napríklad robíme tak, že ich vovedieme do situácie, ktorá im nemusí byť príjemná, no nad ktorou musia premýšľať a hlavne vcítiť sa do nej.“
Verejnú diskusiu v Banskej Bystrici zorganizovalo Veľvyslanectvo USA v spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti. Spolu s Christianom Picciolinim sa jej zúčastnil aj bezpečnostný analytik Radovan Bránik a moderátor Dušan Ondrušek.
(zdroj: SME - Ján Krošlák)
Autor: ETA
