Väčšine z nás priedomia pripomínajú slnečné popoludnie, keď ženy so šatkami na hlavách sedeli na lavičkách alebo brvnách pred domom a klebetili. Muži bafkali zapekačky a chválili štamperlík domácej. „Jój, mladý pán, to platilo kedysi, ale dnes je už iný svet!,“ tvrdí 61- ročná Mária Kissová z Holiše, ktorú sme zastihli na lavičke pred bytovkou. „Priedomia, tie veru mali svoje čaro. Schádzali sa tu najmä naši starí rodičia. Ale aj moji rodičia, si ich ešte pamätajú. Vyhrievali sa na slniečku a my, deti, sme pri nich šantili. Predtým boli voči sebe ľudia slušnejší, otvorenejší, skrátka, akýsi iní. Lepší. Dnes je už iná doba. Svet je nejaký uponáhľaný, všetci sa niekam náhlia, utekajú. Starší ľudia už pomaly vymierajú a tí mladší nemajú už na nič čas. Musia sa veľmi obracať, aby ako tak uživili svoje rodiny. Kto by sa už bavil so starou ženou ako som ja? Mojou radosťou sú vnúčence,“ hovorí Mária. Rovnako si zaspomínala na obdobie svojej mladosti a posedenia na priedomí 79-ročná Mária (na fotografii): „Ľudia kedysi ťažko žili, ale uskromnili sa, boli k sebe láskaví. Susedia sa viac navštevovali. Chodilo sa na besedy, priadlo sa, tkalo a rozprávalo. Televízory neboli. Teraz je všetko inak. Robota nie je, dôchodky nám berú a mladí sa rozvádzajú. Svet je prevrátený.“ Podobný názor má aj 75-ročný Imrich: „Voľakedy mali chudobné rodiny aj 12 detí a vyžili. Aj lásky bolo viac ako teraz.“ Jeho sused pritakáva: „Dnes už každý hľadí iba sám na seba. Za mladi sme hrávali divadlá, skrátka, sused si vážil a ctil suseda.“
Autor: R. Štuhl