Keď sa menili občianske preukazy, napadlo mi, či sa nedá so mnou odfotografovať aj na ten štvorček papiera. A že po smrti vedľa neho? Do tej istej zeme? Dosť, že ma dusí zaživa!“
Mária má niečo cez štyridsať, ale vyzerá ako tie nešťastné deti, čo rýchlo starnú. Chudá, drobná, sivá pleť, vlasy bez života. O svojom manželstve hovorí: „Chodili sme za ručičky a pritom to bola fraška. Brala som si ho, lebo bol pekný a mal byt. Odišla som z domu, v ktorom bola večná zvada, opitý tatko, mama nenaučená na poriadok, ja a ďalší štyria usoplenci. Maturovala som tri dni pred svadbou. Na úrade mi nastokol prsteň, posadil ma do embéčky, vyviezol výťahom na piate poschodie, strhol zo mňa metre silónu a bola som žena…“
Zakrátko, neuplynulo ani pár mesiacov a Milanove reči o láske, úcte k partnerovi, nepoškvrnenosti manželskej postele, začali naberať konkrétnu podobu. Preriedil jej šatník. Vyhádzal z neho tesné blúzky a pulóvre s véčkom. Vedel, aké nohavičky mala v pondelok, utorok, v stredu… Hrabal sa v špinavej bielizni, kontroloval ich „stav“. Zakázal jej rúž. Nesmela stáť pred robotou ani o päť minút neskôr, pravidelne ju čakával. Keď sa niekde zastavili, trebárs v obchode, sledoval, kto ju pozdraví. Ak išlo o muža, vedela, že ju čaká výsluch a že večer, keď zaspia deti, bude zasa bez milosti jeho. Ráno to pre istotu zopakoval. Ak sa v televízii objavil film, v ktorom išlo o vzťahy, okamžite prepínal. Hoci bol komunista, nútil ju chodiť na spoveď. Párkrát, keď ho povolávali na manévre, sa urobil maródom. Nikto k nim nechodil. Postupne prišla o všetky kamarátky. Pre Milana to boli štetky, od ktorých sa nenaučí nič dobré.
„Po prevrate prišiel o robotu,“ spomína Mária. „Brat mu vybavil miesto v Žiline. Musel ísť na týždňovú výberovú stáž. Vyriešil „ma“. Dievčatá odviezol k matke, mne vybavil falošný papier od lekára, naplnil chladničku, vymenil fabku, zamkol ma a odcestoval. Na moje zúfalé otázky, prečo to robí, či má jediný dôkaz, že ho podvádzam, väčšinou neodpovedal. Potom sa snažil všetko uhladiť. Raz ma prekvapil kvetom, inokedy ma pozval do cukrárne, išli sme sa všetci prejsť a tak… A na druhý deň mi volal do roboty: Mária, Mária, nerob to! Ja ťa vidím!“
„Čakám, kedy sa ma opýtate, prečo som sa nerozviedla,“ snaží sa o úsmev. „Môžete ma aj zabiť, neviem. Môj muž napríklad nikdy nepil. Pokiaľ pracoval, nič nám nechýbalo. Ani raz sa nestalo, aby vyvolal scénu pred deťmi. A ak aj, boli to bežné rodičovské hádky. Asi som dúfala, že raz sám príde na to, že nemá najmenší dôvod podozrievať ma, či až tak strašne žiarliť. Skončia skúšky, uvedomí si, že ma bezdôvodne týra. Predstavovala som si, ako mu poviem, neplač, neodprosuj, všetko je za nami… Donedávna,“ pokračuje Mária.
„Poznáte ľudí. Vidia, pozorujú, myslia si svoje. Niekedy pustia hlášku, ktorá sa ujme. Dostala sa až ku mne. Mám prezývku: Tá, čo stále niečo hľadá. Uvedomila som si, fakt, tak to vyzerá. Keď musím niekam služobne odbehnúť, kráčam zhrbená, so sklonenou hlavou. Bojím sa, aby ma nejaký známy neoslovil. Je to na zbláznenie. Nikdy neviem, či ma Milan spoza niektorého rohu nepozoruje. V Žiline sa totiž neujal. Podobne skončili aj jeho ďalšie pokusy zamestnať sa, tvrdí on. Ja si myslím, že mu to vyhovuje. Má ma „pod palcom“. Platím účty za jeho mobil, ktorý si drží len na to, aby ma jednostaj kontroloval. Začínam ho nenávidieť. Uvažujem zbaliť dievčatá a ujsť. Niekde preč a poriadne ďaleko. Na rozchod, ako to robia normálni ľudia, nemám síl. A ani by mi to neprešlo. On by tvrdil, že nás má rád. Mám strach, že je to pravda. Raz mi povedal: Zapamätaj si, ľúbim ťa, ako viem. Nič iné nečakaj.“