SME už vyše 25 rokov pomáha pripomínať si minulosť a mapovať prítomnosť v jej skutočnej podobe. Podporte nás v našej misii kúpou predplatného.
„Mamka si prenosný trojnohý stojan rozkladala v záhrade, na Bánoši, pri rieke Hron, na Jesenskom vŕšku. Smel som jej nosiť neťažkú škatuľu s farbičkami, ktoré tlmene hrkali v tom strašnom zmätku a hlavne som si potom smel lopnúť na kameň a prizerať sa spoza jej pliec a bielej šije, kde takmer vystretou rukou črtala prvé čiary uhlom a potom úlomkami farebných pasteliek, dakedy akvarelom, alebo anilínovými farbami na plochých štetcoch,“ tak spomína na svoju matku Karolu Skuteckú – Karvašovú v knihe spomienok V hniezde jej syn, dnes už nežijúci spisovateľ a dramatik Peter Karvaš.
Maliarka so synom Petrom. (zdroj: archív)Zdalo sa, že Karola sa naozaj narodila pod šťastnou hviezdou. Ako jediná zo štyroch detí svetovo uznávaného maliara Dominika Skuteckého zdedila jeho talent a vydala sa rovnakou cestou ako otec. Možno neprekročila latku, ktorú nastavil svojou výrazovo silnou tvorbou Dominik Skutecký, no maľovala srdcom a v jej tvorbe dominoval jemný ženský pohľad. Predovšetkým však nemala dosť času na to, aby sa jej výtvarný talent mohol rozvinúť naplno. Do osudov jej rodiny totiž kruto zasiahla druhá svetová vojna,
„Dnes si iba ťažko môžeme predstaviť tie tragické momenty, ktorými musela rodina prejsť. Ľudia, ktorí sa ničím neprevinili, doplatili tou najkrutejšou formou na prenasledovanie ľudí židovského pôvodu. Nad týmto príbehom by sa mal zamyslieť každý, kto má tendenciu popierať holokaust,“ hovorí historik a autor knihy Po stopách Dominika Skuteckého Jozef Ďuriančik.
Maliarku a jej manžela, lekára Ferdinanda Karvaša krutým spôsobom popravili vo vápennej peci v Nemeckej, ich popol zrejme skončil rovnako ako u ostatných obetí v Hrone. Ostali po nich iba dva kamene zmiznutých – Stolpersteine v chodníku pred rodinnou vilou na Hornej ulici v Banskej Bystrici.
Rodinná vila Skuteckých, dnes sídlo Stredoslovenskej galérie. (zdroj: SME - Ján Krošlák)Vládla maliarskej palete i klavíru
Jozef Ďuriančik hovorí, že vzdelaná Karola ovládala niekoľko jazykov a okrem výtvarného talentu bola aj mimoriadne hudobne nadaná. Na výbornej úrovni zvládala hru na klavír. Dominik Skutecký však veľmi túžil po tom, aby aspoň jedno z jeho detí prevzalo po ňom maliarsku štafetu. Talent vybadal práve v Karole, ktorá mnoho času trávila v jeho ateliéri.
Maliarka kvetín. Takto videl svoju dcéru v ateliéri Dominik Skutecký (zdroj: Zo zbierok Stredoslovenskej galérie)Neskôr si prehlbovala talent súkromným štúdiom v Budapešti a spoločne s otcom absolvovala aj študijné pobyty v Rakúsku a Taliansku.
„V roku 1918 sa vydala za lekára Ferdinanda Karvaša a zostali bývať v rodinnej vile na Hornej ulici. Mimochodom, táto novorenesančná vila benátskeho štýlu, v ktorej dnes sídli Stredoslovenská galéria, bola zhmotnením snov Dominika Skuteckého.
Konečnú podobu jej dal na sklonku 19. storočia staviteľ Adolf Holesch. V rodinnom sídle sa Karole a Ferdinandovi narodil dva roky po svadbe vytúžený, jediný syn Peter. Ak sa niekedy zvykne hovoriť, že s príchodom nového člena rodiny zvykne niekto odísť, v tomto prípade sa to naozaj naplnilo. Necelý rok po narodení vnuka, vo februári 1921 postihla Dominika Skuteckého mozgová mŕtvica. O niekoľko týždňov slávny maliar zomrel. Posledná rozlúčka sa konala v marci v záhrade vily, rozlúčkový prejav predniesol rabín židovskej obce Áron Schönfeld. Smútočný sprievod na židovský cintorín išiel na čele s mešťanostom Júliusom Cesnakom.Ľudia stáli pozdĺž cesty a a mnohí mali v očiach slzy.
V otcovom ateliéri
Po smrti otca zostala mladá rodina žiť vo vile a postupne prekonávali bolesť nad jeho stratou. Karola sa venovala malému synovi a maľovaniu, jej manžel Ferdinand si na prízemí otvoril ordináciu. Pôsobil zároveň aj ako kúpeľný lekár v Brusne. Kým Ferdinand dolu liečil ľudí, na poschodí Karola pracovala.
„S vojnovými rokmi a vznikom Slovenského štátu však prišli pre rodinu kruté rany. V roku 1941 síce získali prezidentskú výnimku, ktorá ich zachránila pred deportáciami do koncentračného tábora, no nie pred nosením Dávidovej hviezdy,“ dodal Ďuriančik.
Ferdinand musel zanechať lekársku prax a z rodinnej vily sa museli po arizácii presťahovať neďaleko, do nájomného domu Porges Palota.
Porges Palota dnes patrí k najkrajším stavbám v Banskej Bystrici. Pre Karolu však bolo traumou, keď sa sem musela presťahovať z milovanej rodinnej vily. (zdroj: SME - Ján Krošlák)Už iba čísla
To všetko Karolu duševne úplne zlomilo, trpela depresiami a pokúsila sa v lete 1943 o samovraždu skokom do výťahovej šachty. Previezli ju do nemocnice, liečila sa dlho. Hoci na tom ešte nebola zdravotne dobre, krátko pred Vianocami roku 1944 ju s manželom zatkli. Už nemali mená. Označili ich číslami a začiatkom roku 1945 našli spoločný hrob v mrazivom tichu vápenky v neďalekej Nemeckej.
Posledné pokusy o ich záchranu robil ešte banskobystrický katolícky biskup Andrej Škrábik, ktorý bol známy tým, že v biskupskej rezidencii ukrýval prenasledovaných účastníkov SNP. Paradoxne, po vojne sa komunisti odmenili biskupovi tým, že po Víťaznom februári 1948 ho chceli pre nekompromisné postoje postaviť pred súd, čomu zabránila jeho choroba a predčasná smrť v roku 1950.
Zachrániť Karolu Karvašovú a jej manžela sa však už biskupovi nepodarilo. "Ferdinand odmietol opustiť imobilnú manželku a na smrť išli spoločne. Na zamaskovanie hromadných popráv v Nemeckej používali kusy asfaltu, ktoré vytvorili kúdoly čierneho dymu. Malo to znemožniť šírenie zápachu spálených tiel,“ hovorí Ďuriančik. Popol nebohých potom sypali do Hrona.
Karola mala romantickú dušu. Vtlačila ju aj do obrazu Zátišie s hodinami. (zdroj: Zo zbierok Stredoslovenskej galérie)Sám sebe domovom
Peter Karvaš si neskôr spomínal na to, ako sa s matkou stretol naposledy. Bolo to v októbri 1944, krátko pred potlačením Povstania, keď odchádzal s vysielačom do hôr.
„Stáli sme oproti sebe medzi dverami pustého bytu, otec bol kdesi pri svojich ranených. Mama náhla ku mne pokročila a tuho ma objala, odrazu drobná a po prvý raz hľadajúca útulok a útechu u mňa. V tom okamihu objatia som si uvedomil, že ju už nikdy neuvidím a že si odteraz po dlhé roky už iba sám sebe budem domovom."
