Článok pokračuje pod video reklamou
Ak ešte na tlačovej besede na banskobystrickej radnici olympijský víťaz Matej Tóth tvrdil, že nie je prehnaný optimista, ale verí, že aspoň niekto príde na Námestie SNP, tak zlatého chodca dnes vítalo plné námestie v Banskej Bystrici a skandovalo: Vitaj doma!
Ešte predtým v priestoroch historickej radnice olympijskému šampiónovi zablahoželal primátor Ján Nosko, poďakoval mu za skvelú reprezentáciu na letných olympijských hrách v Riu de Janeiro a za zisk prvej olympijskej medaily v chôdzi na 50 kilometrov v ére samostatnosti Slovenska.
Nosko vyzdvihol Matejove vlastnosti, ktorými sú skromnosť, pracovitosť, húževnatosť či vytrvalosť. Dúfa, že práve taký športovec, ako je on, bude motiváciou pre deti a mládež v meste, ktoré od budúceho roka ponesie titul Európske mesto športu 2017. Zároveň ho požiadal, aby sa stal prvým ambasádorom, čo Tóth prijal.
Ako zlatý chodec poznamenal, pri príchode domov, do mesta pod Urpínom, v stredu, mu susedia pripravili milé prekvapenie. "Uzavreli ulicu veľkou stužkou, musel som ju prestrihnúť a pokrstiť novú ulicu tzv. olympijského víťaza. Takže to bolo super, všetci susedia na ulici," povedal úspešný atlét.
Hoci cesta na Slovensko bola únavná, energiu mu stále dodávajú fanúšikovia a všetci ľudia, ktorí sa spolu s ním tešia z jeho úspechu. "Energia, čo ide z ľudí, ju dodáva aj mne a stále mám taký pocit eufórie. Doma je doma," dodal Tóth.
"Uvedomenie z toho historického hľadiska príde trochu neskôr, možno až po skončení kariéry. Ja to zatiaľ vnímam ako bežnú súčasť môjho tréningového procesu. Na toto sme sa chystali, to sme chceli dosiahnuť a ja som splnil svoj cieľ."
Že bude zlatý uveril až tesne pred cieľom. "Bolo to asi 500 metrov pred cieľom. Neobzeral som sa, šliapal som a išiel tak sebavedome, ako som len vedel, a rýchlo. Potom na poslednej otočke som zbadal, že rozdiel je už veľký. Pri poslednej občerstvovačke som sa oblial a zistil, dobre, ja už do cieľa prídem, už to nemôže byť iné ako zlato. Tak som si to začal trošku užívať, bolo to nádherné. Tešil som sa na slovenskú vlajku, keď ju zoberiem do ruky, prejdem cieľom a vystískam sa s mojimi fanúšikmi, s otcom a trénerom. To všetko sa plnilo, bol to krásny pocit."
