Článok pokračuje pod video reklamou
„Na jedno oko som oslepla hneď, druhým som videla stále menej. Na plafóne sa mi spravilo čierne koleso a každé ráno bolo väčšie a väčšie, až mi napokon zostala len tma. Keď som si uvedomila, že sa to nedá zastaviť, bolo to strašné.“
Na nový život si zvykala ťažko. Mala obrovský strach, bola bezradná, nevedela čo ďalej. Pomohla jej Únia pre nevidiacich a slabozrakých, absolvovala kurzy priestorovej orientácie, sebaobsluhy a iné. Naučila sa sama orientovať a dostala aj vodiaceho psa. Čierneho labradorského retrievera Lidu má už desať rokov, v septembri dostane hnedú fenku Mary.
Lida zostane aj ďalej u svojej pani. Za preukázané služby si to aj zaslúži. Vždy sa dalo na ňu spoľahnúť a pani Marta sa spolu s ňou mohla opäť vydať aj za „hranice“ vlastného paneláka. So psíkom opäť začala chodiť k rodičom, do obchodu i do prírody. Bolo to veľmi dôležité, lebo popri strate zraku si výrazne začala uvedomovať, že má obmedzené možnosti pohybu. Práve cvičený vodiaci pes jej ich opäť rozšíril. Aj keď nevidí, potešilo ju, že sa môže znovu vybrať do prírody. „V prvom rade cítim jej vôňu, počúvam zvuky a vnímam, po čom kráčam,“ hovorí pani Marta.
Únia pre nevidiacich a slabozrakých jej pomáha aj ďalej. Každý mesiac sa ľudia s podobným osudom stretávajú na nejakom podujatí - varia guláš, idú do divadla alebo na turistiku. Obľúbené sú najmä každoročné celoslovenské majstrovstvá vo výkone vodiacich psov, na ktorých sa pani Marta so svojou Lidou zúčastnila šesťkrát.
Väčšinu času však predsa len strávi doma. S menšou pomocou priateľa alebo susediek si dokáže upratať i navariť. Keď ešte videla, najväčšie potešenie jej dokázala urobiť dobrá kniha. Tlačené knihy už síce čítať nemôže, ale svojho niekdajšieho koníčka sa nevzdala. Teraz „číta“ zvukové knihy - kazety, ktoré si objednáva v Levoči i v Prahe. Rada počúva aj rozhlas. Žiaľ, kedysi obľúbených rozhlasových hier i čítaní na pokračovanie je v ňom menej ako v minulosti.
V poslednom čase robí v Banskej Bystrici aj nevidiacim veľké problémy cestovanie v MHD. „Ak idem so sprievodcom, treba platiť zaňho a ja musím „triafať“ s čipovou kartou,“ hovorí pani Marta. „Ani som to ešte neskúsila, hoci kartu už mám vybavenú.“ Až tragikomicky to môže vyznieť, keď bude cestovať sama - v jednej ruke palička, v druhej vodiaci pes a zároveň musí použiť čipovú kartu i podať šoférovi korunu za psa!
Okrem zjednodušenia cestovania by ju potešilo aj to, keby opäť začala fungovať tzv. terénna pracovníčka. V minulosti navštevovala v bytoch nevidiacich a slabozrakých a pomohla im urobiť alebo vybaviť, čo bolo treba. „To bola dobrá vec,“ tvrdí pani Marta. „Zrazu však nie sú peniaze, tak ju zrušili!“
Myšlienky na to, čo by ešte v živote chcela vidieť, radšej zaháňa. „Chcela by som ešte vidieť dcéru, ktorá žije už osem rokov v Taliansku a dvojmesačné vnúča, ale musím sa toho vzdať,“ hovorí žena, ktorá tvrdí, že je zbytočné zaoberať sa tým, čo by chcela, keď sa to nedá...
