S varením voľakedy typického ľudového jedla to však nie je až také jednoduché. Treba totiž aj prax!
„Varí sa ťažko, treba si to veľakrát vyskúšať,“ hovorí 79-ročný Ondrej Dzúrik z Králik. Sám mal v živote šťastie na dobré kuchárky. Štiarc mu pripravovala mama i manželka, ktorá sa to naučila práve od svokry. A ktorý bol chutnejší? „Mama mali väčšiu prax. Aj bez váženia vedeli voľáko lepšie uhádnuť, koľko čoho patrí do hrnca,“ usmieva sa diplomaticky muž, ktorý sám toto kedysi typické ľudové jedlo ešte nevaril. Teóriu však ovláda dobre, a tak sa chystá, že to predsa len skúsi. Ak by mu to na prvý raz predsa len nevyšlo, „nepodarok“ môžu vraj vyzobať sliepky.
Keď sa štiarc vydarí, je to vraj výborné jedlo, pripomínajúce halušky. Dochutiť ho možno všeličím. Pán Dzúrik má najradšej maslo alebo masť. Nakrájané kúsky sa pritom nesmú miešať, aby sa „nepodlávili“, ale iba natriasať.
Dnes už mladí štiarc poznajú len z rozprávania starších, ale voľakedy ho ženy varili častejšie a chlapi si ho nosili do roboty. Keď však lesní robotníci pracovali ďalej od dediny a chodili na „týždňovky“, štiarc si robili sami. Trochu vždy doniesli aj domov a keďže ho varili nad otvoreným ohňom, bol trošku zadymený. „Pre deti to bola veľká pochúťka,“ spomína O. Dzúrik.