SLOVENSKÁ ĽUPČA. Podobne ako Kysuce, Orava, či Liptov, mala mať svoje múzeum ľudovej architektúry aj ďalšia rázovitá slovenská oblasť – Horehronie. Zriadenie múzea horehronskej dediny bolo v druhej polovici 20. storočia veľkým snom pracovníkov vtedajšieho Krajského ústavu štátnej pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Banskej Bystrici, predovšetkým jeho vedúceho, nedávno zosnulého architekta Stanislava Dúbravca.
Projekt bol v tom čase doslova na spadnutie – skanzen sa mal nachádzať blízko Slovenskej Ľupče, ktorá je považovaná za vstupnú bránu na Horehronie. Vytipované mali odborníci dokonca aj drevené stavby z Heľpy a okolitých obcí, ktoré postupne vytláčala moderná výstavba a ktoré by bolo možné do Slovenskej Ľupče preniesť. „Bohužiaľ, myšlienka vtedy narazila na problém s vlastníctvom pozemkov. Mnohé zo stavieb, ktoré sa mali stať súčasťou skanzenu dnes už ani nestoja,“ hovorí bývalý pracovník ústavu a ochranár Július Burkovský. Dodnes považuje za škodu, že sa nepodarilo zámer zrealizovať. „Horehronie s pozoruhodnou architektúrou a ľudovým umením by si určite takýto skanzen zaslúžilo. Dnes by mohol byť rovnako navštevovaný ako Vychylovka, Zuberec, či Pribylina.
Na vzniku všetkých troch spomenutých múzeí sa totiž podieľal práve architekt Stanislav Dúbravec. Záchrana ľudovej architektúry metódou premiestňovania bola aj témou jeho vedeckej práce, ktorú obhájil v roku 1973.
„Bol autorom urbanisticko-architektonického riešenia výstavby Múzea liptovskej dediny v Pribyline, Múzea oravskej dediny v Zuberci a dosiaľ nerealizovaného Múzea novohradskej dediny v Haliči. Autorsky sa tiež podieľal na architektonicko-etnografickej dokumentácii pri záchrane a premiestnení pamiatok v Múzeu slovenskej dediny v Martine a v Banskom múzeu v Banskej Štiavnici. Ústav pod jeho vedením metodicky usmerňoval výstavbu Múzea kysuckej dediny vo Vychylovke a pripravoval aj vytvorenie Múzea horehronskej dediny v Slovenskej Ľupči k čomu však nedošlo,“ hovorí Július Burkovský.
Horehronie tak dnes má iba lesnícky skanzen pri Čiernom Balogu, ten je ale orientovaný na lesníctvo.
Aj súčasný starosta Slovenskej Ľupče Miroslav Macák považuje za veľkú škodu, že sa v tom čase nepodarilo projekt dotiahnuť do úspešného konca. „Dnes by sme mali okrem hradu a archeologickej lokality Kláštorisko ďalšie miesto, ktoré by určite vyhľadávalo množstvo turistov,“ hovorí.
Považuje však skoro za nemožné, že by sa takúto myšlienku podarilo zrealizovať v súčasnosti. „Ak sa to nepodarilo v čase, kedy vznikala väčšina slovenských skanzenov, dnes by to už bolo prakticky nemožné ako po finančnej, tak aj realizačnej stránke,“ dodal.
O tom, že horehronská architektúra a ľudové umenie by si určite zaslúžili ochranu a prezentáciu formou skanzenu, svedčia aj tieto archívne fotodokumenty zo stránky Horehronský etnografický kaleidoskop. Väčšina pôvodných stavieb a ulíc s drevenými domami dnes už neexistuje:
Telgárt - rok 1958. (zdroj: Horehronský etnografický kaleidoskop)
Šumiac - rok 1938. (zdroj: Horehronský etnografický kaleidoskop)
Polomka - rok 1954. (zdroj: Horehronský etnografický kaleidoskop)
Skanzen bol plánovaný pod Ľupčianskym hradom. (zdroj: SME - Ján Krošlák)
