ŠPANIA DOLINA. Iba málo kostolov v Európe sa môže pochváliť takým výnimočným hudobným nástrojom,aký majú v Španej Doline.Organ postavili v Kostole Premenenia Pána v roku 1751, jeho staviteľom bol zakladateľ jednej z najznámejších organárskych dielní vo vtedajšom Uhorsku, Martin Podkonický. Rodák z Ľubietovej, ktorý pôsobil v Banskej Bystrici,neskôr odovzdal svoje remeslo a vedomosti synovi Michalovi.
„Je to skutočný historický unikát a treba ho v dobrom stave zachovať pre nasledujúce generácie,“ hovorí organista Matúš Kucbel. Je jedným z organistov, ktorí hru na tomto organe zvládnu. Pozná totiž jeho prednosti i slabiny, ktoré sú vzhľadom na vek nástroja, ale aj predchádzajúce nevhodné zásahy prítomné.
Hráva na ňom už desať rokov a venuje sa aspoň čiastočne aj jeho údržbe. Niekedy musí kňaz na malú chvíľu počas svätej omše počkať, aby organista zvládol na organe drobné opravy,najčastejšie zasekávajúce sa tóny pri hraní. Na tie väčšie však už treba komplexný zásah odborníkov. „Našťastie, červotoče organ zatiaľ neobjavili. V kostole je totiž chladno v zime aj v lete, čo ich neláka,“ hovorí organista. Dodáva, že organ je posledný komplexne dochovaný a zároveň najväčší organ z dielne Majstra Podkonického.
Hra na ňom však nie je jednoduchá, keďže ide o dobový nástroj. „Zahrať na ňom napríklad skladby zo súčasného katolíckeho spevníka je pomerne náročné, ale nie nemožné, nakoľko organ má osobitý charakter typický pre staré barokové nástroje,“ dodáva Matúš Kucbel s tým, že baroková škola Majstra Podkonického bola výrazne ovplyvnená juhonemeckou školou, ktorej dominoval v porovnaní so severonemeckou školou jemnejší a mäkší charakter intonácie píšťal.Organ má naozaj nádherný zvuk.
Dve smrteľné rany
Napriek relatívne dobrému stavu nástroja hovorí Matúš Kucbel o dvoch smrteľných ranách :„Aj na tomto organe sa urobili v minulosti nešťastné zásahy.Najprv v 50. rokoch minulého storočia firmou Organy Kutná Hora a neskôr na začiatku tohto storočia málo skúseným banskobystrickým kváziorganárom,“ hovorí.
Organ v Španej Doline má dnes viaceré „choroby“. Niektoré z kláves sú odtrhnuté a nehrajú všetky tóny tak, ako by mali a jeden z registrov sa vôbec nedá vypnúť. Problém je aj vo vzduchových komorách, kde dochádza k zasekávaniu tónov.
„Zrejme to spôsobuje staré pružiny, ktoré sa lámu, taktiež obtiahnutie kožou na tesniacich miestach už dobre netesní,“ hovorí organista s tým, že môže ísť o zložitejší aj finančne náročnejší proces. Namiesto kože totiž nebudú používať syntetické materiály, keďže organ chcú zachovať ako pamiatkový nástroj.
Bude na tom postavená aj koncepcia budúceho reštaurovania, ktorá má zachovať dobový charakter nástroja. Komplexné reštaurovanie odhadujú na 30 tisíc eur, prostriedky na opravu chcú zháňať rôznymi spôsobmi. Už počas banskobystrického organového festivalu VIVAT VOX ORGANI išiel výťažok jedného z koncertov na tento účel. Rovnako aj v čase adventu organizujú dva koncerty na jeho záchranu. „Od budúceho roka chceme rozbehnúť aj verejnú zbierku, spolupracujeme s našim biskupstvom a obcou a chceme hľadať ďalšie možnosti,“ hovorí organista.
Napriek drobným chybám organa sa však podľa neho organová skriňa aj ručne vyrobené píšťaly podarilo zachovať v dobrom stave do dnešných čias. Samotné píšťaly sú skutočným majstrovským dielom, keďže sú ručne tepané.
Sláva a pád Podkonických
Martin Podkonický sa organárskemu remeslu vyučil u Daniela Wallachyho v Banskej Bystrici, od roku 1730 pracoval samostatne a neskôr dokonca získal meštianske právo. Organy staval nielen v našom regióne, ale aj na Orave, v Novohrade a na Spiši a viac organov z jeho dielne sa nachádza na území Maďarska.
Na základoch otcovej firmy neskôr staval jeho syn Michal, ktorý zmodernizoval a rozšíril otcovu dielňu a stal sa najžiadanejším staviteľom organov svojej doby.
Zo zahraničných pobytov si však Michal Podkonický priniesol okrem nových zručností aj bohémsky spôsob života, čo mu spôsobovalo veľké problémy v samotnej tvorivej činnosti, ale aj v rodinnom živote. V Banskej Bystrici zostrojil niekoľko organov - v kostole Povýšenia Sv. Kríža , v Radvani, vo farskom kostole Nanebovzatia Panny Márie , či v evanjelickom kostole v Lazovnej ulici. Zachovali sa z nich však iba fragmenty.
Dopyt po organoch Michala Podkonického prevyšoval jeho možnosti, napriek tomu objednávky nielen prijímal, ale bral aj peniaze za nedodané výrobky, čím ohrozoval svoju dielňu. Emil Jurkovič vo svojej knihe Banská Bystrica v premenách času napríklad píše „ … aby prinútili Podkoniczkého do roboty a čo je hlavné, k triezvosti , jednoducho privreli dvere na chóre pracujúcemu majstrovi po tom, čo mu tam prichystali posteľ s jedlom a pitím, ale len toľko, čo akurát stačí, aby zostal triezvy po celý deň. Podkoniczký sa nehneval, neprotestoval proti takto obmedzenej slobode. Zmieril sa so svojou situáciou, pretože vedel, že takto je to dobre, že takto to musí byť. Kde sa s ním neodvážili podobne zaobchádzať, tam bol hneď oheň na streche a na dennom poriadku obrovský zmätok.“
