Banskobystrická výtvarníčka Ľubica Lintnerová Vianoce nemusí. Silvestra neznáša, nový rok sa pre ňu začína zimným slnovratom a život oslavuje každý deň. Tvrdí, že nie vhodný typ na vianočný rozhovor. Napriek tomu a práve preto sa rozprávame... o Vianociach.
Kde, s kým a ako sa chystáš prežiť Vianoce?
Ako každý rok doma pri plátne so štetcom, medzi mojimi zvieracími deťmi. Však už som neraz hovorila, že som posadnutá patlaním. Ale na večeru odbehnem k deťom. K synovi s rodinou. No ja nevydržím dlho nič nerobiť.
Kde, s kým a ako by si chcela prežívať sviatky?
Presne tak by som sviatky aj túžila prežiť, keby to tak nebolo. A pokiaľ ide o Silvester, ten z celého srdca neznášam. Nemám rada zábavu na povel. Stretnem sa s priateľmi a rodinou, keď je na to čas a chuť, nie preto, že je niečo v kalendári. Okrem toho sme si to vymysleli my, ľudia. Pre mňa začína nový rok zimným slnovratom. To je astronomický rok. Nerozumiem ani hlúpej zábave s delobuchmi a ohňostrojmi. Okrem znečisteného ovzdušia je tu kopec vydesených zvierat, či v prírode alebo v domácnostiach. A tie sú mi prednejšie ako oslavy, ktoré naozaj neviem pochopiť. „Ja oslavujem život“ každý deň. Napríklad tak, že mi skoro stále horí sviečka, v zime stále kúrim krbom a obklopujem sa tým a tými, čo mám rada a majú mi čo ponúknuť. Nemyslím hmotne.
Deti Supernovy. (zdroj: Ľubica Lintnerová)Tvoja najkrajšia spomienka na Vianoce z detstva?
Chvíle, keď sme boli ešte všetci. Môj tata a mama, ako som volala starých rodičov, mi chýbajú každý deň, nielen na Vianoce. Ale posledné Vianoce s tatom sa mi veľmi vryli do pamäti. Stále cítim vôňu toho domu... ale, samozrejme, pamätám si na ten naj darček, kedy som cez slzy a plač nemohla ani poďakovať, len som sa vrhla na rodičov. Bola som totiž už dosť veľká, keď som dostala bicykel.
Čo túžiš, teda aspoň obrazne, nájsť pod stromčekom?
Vlastne ani nič.... Nechcem, aby to vyznelo ako prázdne klišé. No najradšej by som tam našla čarovný štetec a paletu. Prečo? Aby som mohla namaľovať to, čo ľudia ozaj potrebujú. Zdravie, lásku a pokoj. A tí, čo ma naozaj poznajú, vedia, že to klišé nie je...
Maľuješ aj Vianoce?
Vianoce som namaľovala len jedny. To sú tie spomínané posledné Vianoce s tatom. Tak sa volá aj ten obraz Posledné Vianoce. Je na ňom portrét mojich starých rodičov, tatu a mamy.
Akú farbu majú podľa teba Vianoce?
Nikdy som nepremýšľala nad farbou Vianoc, ale pri tejto otázke sa mi vynorila zeleno zlatá. Skôr cítim vôňu. Vôňu domu starých rodičov a vôňu rodičovského domu. A hlavne cítim teplo. Ale nie je to od krbu. (Úsmev.)
Mení sa tvoja záľuba vo farbách tak, ako sa menia ročné obdobia?
Nie, nezaregistrovala som to. Rada sa vraciam k modrej, ale nemá to nič s ročným obdobím. Nie je to moja najobľúbenejšia farba, ale v mojom pohľade je najmenej vtieravá a veľmi tajomná. Modrá je totiž planéta, voda, vzduch, tiene, zvečerievanie, dokonca aj samotná noc, keď svieti mesiac, je modrá.
Zachovávaš tradície adventu?
(Smiech.) No a zase je to tu! Ja fakt nie som vhodný typ na rozprávanie o Vianociach... Nie, nedodržiavam, som bez vyznania. Vianoce beriem ako tradíciu mojich predkov. Ale keďže ani oni nenavštevovali naše chrámy inak ako turisti, nezapaľovali sviečky na adventných vencoch, tak mi to nič nehovorí.
To ani na Luciu nevystrájaš? Však tvoje autoportréty majú podobu strigy na metle!
Pokiaľ ide o Luciu, s tou som práve „na Luciu“ vystrájala“ bez pedagogického dozoru jej rodičov. Mám na mysli moju malú vnučku, ktorej som sa konečne dočkala. (Úsmev.)
Čo ti v tomto roku urobilo najväčšiu radosť?
Jeden telefonát na pevnú linku, ktorú vlastne väčšinou ani nedvíham, lebo stále otravujú s nejakými anketami a prieskumami. Ale hľadali ma kvôli výstave v zahraničí a moje meno našli v telefónnom zozname.
Koľko obrazov si asi tak „napatlala“ od začiatku roka?
Viem to presne. Päťdesiat. Ale ešte nie je koniec roka. (Úsmev). Patlem každý deň a pokiaľ nie, necítim sa dobre, nie som to ja. No nejde o čísla, ak by sme to mali rátať na čísla, tak by to nestálo za to. Ani o rýchlosti. Pri olejomaľbe je podstatná aj trpezlivosť. Obrazov je preto toľko, že sú dni, keď robím aj viac ako dvanásť hodín.
V očakávaní. (zdroj: Ľubica Lintnerová)S ktorým obrazom si sa tak najťažšie lúčila?
Asi s obrazom Ako sa začala pieseň svitania. Našťastie, má ho vo firme môj syn. Na tom obraze som robila viac ako dva mesiace, asi aj tri. Má cez dva metre a je to kus môjho života, príbehov a emócií...
Ľubica Lintnerová so svojimi najbližšími, v pozadí obraz Ako sa začala pieseň svitania. (zdroj: Miro Vojtek)Na čom momentálne pracuješ a kde období vystavuješ?
Tak bežne, na všetkom priebežne. (Smiech.) Voľná tvorba, zákazky... Momentálne nemám výstavu, lebo nemám čo vystavovať. Nechcem pôsobiť neskromne, ale ľudia mi berú obrazy priamo spod štetca. Asi je to aj pre solídne ceny. (Smiech.) Pokiaľ nerátam Zumenievanie, tak tento rok som mala výstavu len Mestskom múzeu v Seredi a v Múzeu židovskej kultúry v Bratislave. Vlani bolo tých výstav veľa a bolo to veľmi náročné, takže som musela začať odmietať.
Kam pocestujú tvoje obrazy v budúcom roku?
Budúci rok idem vystavovať do Moskvy. To je ten telefonát na pevnú linku, čo som spomínala. Už na tom naplno pracujem. Dostala som ponuky aj z Londýna, Berlína či USA, no z finančných dôvodov som musela odmietnuť. Do Moskvy idem cez naše ministerstvo zahraničia, ktoré zabezpečuje aj prevoz obrazov. Teraz už len budem patlať a snažiť sa, aby som nesklamala.
V oblakoch. (zdroj: Ľubica Lintnerová)
