Čím si chcel byť ako dieťa?
– Deti vyjadrujú svoje pocity rôzne, ale najviac asi na papier a ja som si vždy kreslil Jánošíka. Neviem prečo, ale mal som doma štós papierov a na každom bol Jánošík. Aj v škôlke na karnevaloch som vždy musel byť Jánošík.
Lákalo ťa na ňom to povestné bohatým brať a chudobným dávať, alebo skôr hrdinstvo opradené množstvom legiend a ľudových tradícií?
– Bolo to asi tým, že mama ma odmala viedla k folklóru. V tom roku, keď som sa narodil, vyšiel aj prvý album od Janka Ambróza a to bola vlastne prvá hudba, ktorú si pamätám z tohto sveta. Ján Ambróz je v podstate môj životný medzník, je to osobnosť, ktorá inšpirovala niektoré moje životné smery. Jeden z mojich najväčších životných snov bolo, aby som si s ním mohol zahrať v jeho muzike. A splnilo sa mi to.
Takže sny sa v tvojom prípade postupne stávajú skutočnosťou. V Ľudovej hudbe FS Mostár si to dotiahol až na mladšieho primáša...
– To je pravda. Ešte pred štyrmi rokmi som si prial zahrať si na šesťdesiatke Mostáru a naozaj som mal krásny hrejivý pocit, keď som na nej skutočne hral. Ale bez primáša Jožka Peruňského by to určite nešlo. On je človek, ktorý vie ostatných motivovať svojím osobitým prístupom a už len zahrať si s ním je obrovská radosť. Práve on vychoval celú moju generáciu muzikantov.
Čiže veľký učiteľ?
– Určite a nielen čo sa týka muziky. Jozef Peruňský je jeden z najväčších ľudí, akých vôbec poznám. Môžem sa na neho obrátiť s hocičím a viem, že z jeho strany bude vždy kladná reakcia. My sme sa vlastne zoznámili v prvej triede na hudobnej, keď som bol ešte maličký a ťahá sa to až doteraz. A nebolo to len o hudbe. Roky sme spolu hrávali hokej, futbal, chodili plávať, lyžovať. Tým, aký je múdry, skromný a ako vníma život v ľudskosti, potiahol nejedného človeka vpred, za čo som mu nesmierne vďačný.
Ako si spomínaš na svoje folklórne začiatky?
– Začínal som v Šťastnom detstve a zároveň som chodil na husle do ZUŠ-ky, ale nebavilo ma hrať etudy a tak som začal hrávať v Mostári. Pritom 98 percent pesničiek, ktoré viem, som sa naučil ako naši predkovia: „by the ucho“. Keby ale nebolo Mostára, tak nie je ani mňa. Je to jedna krásna rodina.
Čo ťa na muzicírovaní najviac baví?
– Ten autentický folklór na Horehroní. Keď niekde v krčme v Heľpe začnete hrať a všetci ľudia v nej budú spievať a pritom žiariť. Je to proste v nich. Aj na hocijakej horehronskej diskotéke príde moment, kedy chlapi vyjdú pred krčmu a budú spievať Na Kráľovej holi. Môžete im pustiť Rytmusa, Eminema, budú to robiť vždy, lebo to majú v srdci, majú to proste v sebe. Smutné ale je, že keď chce mladý človek v Brezne hrať ľudovú muziku, nemá kde. Pokiaľ nehrá v Šťastnom detstve, Mostári alebo v nejakom horehronskom súbore, tak naozaj nemá kde a práve toto by som chcel zmeniť.
Ako?
– V priestupný deň minulého roka som založil novú muziku. Volá sa Ľudová muzika z Kocúrkova.
Príznačné!
– Áno, chcel som, aby to malo niečo s Breznom. Ľudia, keď budú počuť ten názov, tak možno trochu začnú pátrať po tom, prečo Kocúrkovo a načrú tak aj do histórie mesta, ktorú mnohí nepoznajú. Ja som asi blázon, ale pre mňa je Brezno a Horehronie stred sveta. Podľa mňa odtiaľto vychádzajú tí najúžasnejší ľudia, len škoda, že sa roztrácajú do sveta.
Prečo si tu zostal ty?
– Zostávajú skalní. Preto som tu a všetci kamaráti ma tu vždy nájdu. Ja som sa tu proste rozhodol žiť takisto, ako moji súdruhovia bojovníci – šermiari, či je to Vlado Tomčík, Miro Kostra, naši delostrelci a ďalší.
Takže neutekáš, ale bojuješ a to doslova a do písmena. V skupine historického šermu Berezun pôsobíš už viac ako desať rokov...
– Áno, bolo to neskutočné obdobie rozvoja môjho života a osobnosti. Šermiari ma posunuli ďalej či už v rámci divadelného vystupovania, javiskového prejavu, disciplíny, ale aj histórie. Veľa Slovákov sa hanbí za svoju históriu, pretože ju nepoznajú. A mne v Berezune stačilo len počúvať a dozvedel som sa naozaj veľa. Nepresedel som víkendy v krčme, ako niektorí moji rovesníci, ale robil som niečo, čo ma napĺňalo a zároveň obohacovalo. Mnoho známych nemá žiadne záujmy a tak prichádzajú o kopu zážitkov. Ono je to tak, neviem, či dnes naozaj všetci ľudia žijú naživo, lebo ja si myslím, že nie. Často počúvam, kto prešiel aký level a kto získal aký meč v počítačovej hre a vtedy si poviem: chlapci, poďte raz s nami na akciu napríklad do Starej Ľubovne a tam uvidíte, čo je skutočný adrenalín. Kone, katapulty, delostrelectvo a tristo ľudí v plnej zbroji, ktorí navzájom skutočne bojujú.
Nie je to príliš nebezpečné? Aj vzhľadom na to, že bez prstov sa na husle ťažko hrá...
– Musím si dávať pozor. Keď viem, že treba ísť na vystúpenie a idem sám huslista, tak radšej nešermujem. Radšej budem chodiť po školách a prezentovať históriu tak, ako naozaj bola, nie ako nám ju prezentuje Hollywood, a budem to robiť s myšlienkou, že vzdelávam mládež, ako si dofakliť prsty a nebudem robiť ani jedno, ani druhé.
To by bola naozaj škoda. Ty si sa ale blysol aj v niektorých dramatických a hudobných projektoch mladých horehronských autorov. Čo ešte o tebe nevieme a mohli by sme?
– Vyše roka som pásol kone na vrchoch Muránskej planiny. Žil som tam úplne bez signálu, bez mobilu, bez internetu, iba so svojím psom a tam som bol naozaj šťastný. Tá práca ma proste posunula na úplne inú úroveň bytia a vnímania sveta, a hlavne, zosilnel môj vzťah k prírode.
Vrátil by si sa tam?
– Určite.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech?
– Že máme kompletnú rodinu, nerozvedených rodičov a že sa máme radi. Napriek tomu, že aj naši sa občas nezhodnú, viem, že by sa už nikdy nerozdelili a že to takto ostatne aj naďalej. Ja si z toho budem brať príklad a dúfam, že aj moje deti a aj moje okolie.
Berezun. (zdroj: archív M.B. )
V sedle. (zdroj: archív M.B.)
