BANSKÁ BYSTRICA. Mladý výtvarník a reštaurátor Marek Kocka pochádza z nášho regiónu – z obce Ráztoka neďaleko Brusna, no štúdium ho zavialo do Českej republiky, kde na Univerzite Pardubice – Fakulte reštaurovania v Litomyšli študuje reštaurovanie a konzervovanie kníh, papiera a historických dokumentov. Okrem toho sa venuje aj voľnej tvorbe - hlavne maľbe a grafike a mal už niekoľko samostatných a spoločných výstav.
V súčasnosti reštauruje zaujímavú knihu z obdobia baroka – Philosophia universa peripatetica, sú to Tézy o Karlovi IV., ktorú má vo fonde Zemská knihovna v Brne. Je značne poškodená požiarom a záplavami. Jeho rukami však už prešli aj staršie knižné diela.
„K najstarším patrila Bratislavská kapitula z roku 1461, alebo kniha o liečení dobytka z roku 1527. Ide o rukopis, ktorý som reštauroval počas svojej stáže v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Zaujímavé bolo taktiež reštaurovanie papyrusov z Iraku, ktoré som si vyskúšal na stáži v Lipsku.“ hovorí s tým, že reštaurátor si nevystačí iba s remeselnou zručnosťou, no musí mať zároveň umelecký cit.
„Musíme sa vedieť vcítiť do práce autora knihy, aby sme vedeli napodobniť jeho rukopis. Staré knihy sú často umelecky poňaté a neraz obsahujú aj maľby – iluminácie.“
Zábrdovický evanjeliár je unikát
Na fakulte pred časom zhotovovali faximíliu aj mimoriadne hodnotného Zábrdovického evanjeliára z 11. storočia. Evanjeliár Zábrdovický je jeden z najstarších iluminovaných rukopisov, uchovaných na území Českej republiky, je uložený v Štátnej vedeckej knižnici v Olomouci. Svoj názov dostal podľa predchádzajúceho majiteľa, premonštranského kláštora v Zábrdoviciach pri Brne. Po jeho zrušení sa dostal koncom 18. storočia do Olomouca. „ Je to náročná a precízna práca. Do Olomouca sme najprv chodili odoberať vzorky farebnosti aby sa tak kópia takmer nedala rozpoznať od originálu“ dodáva.
Každý reštaurátorský zásah pritom musí byť vratný a reštaurátor ho musí „priznať“. Marek Kocka vysvetľuje, čo to znamená: „Syntetické materiály používame iba minimálne. Najčastejšie používame prírodné. Vždy však platí, že doplnený prvok musí podľa reštaurátorského kódexu byť rozpoznateľný. Napríklad doplnená papierová hmota musí byť o niečo svetlejšia, aby bolo viditeľné, ktorú časť sme doplnili. Už aj to je súčasťou histórie knihy, že reštaurovaním prešla,“ hovorí.
Chorobopis knihy
So starou knihou je to skoro podobné ako s človekom. Kým sa reštaurátor pustí do jej záchrany, musí presne vedieť čím si prešla, akým spôsobom ju vyrobili a aké materiály použili. Je to náročný proces a aj preto v rámci výučby na fakulte platí, že kým sa študentom dostane do rúk prvý originál, dva – tri roky sa učia všetko o histórii knižnej väzby.
Bežnému človeku by sa niekedy mohlo zdať, že čím staršia kniha, tým by mala byť v horšom stave. Zďaleka to však podľa Mareka Kocku neplatí: „Kniha, ktorá sa zhotovila napríklad v gotike, je často v oveľa lepšom stave ako tá, ktorá vznikla v 18. či 19. storočí. Gramotnosť ľudí sa v tomto období zvyšovala, tlačiari chceli ľuďom sprístupniť knihy vo väčšom rozsahu. Kniha, ktorá sa zhotovovala v gotike dva roky, bola v baroku hotová za dva dni.
Zatiaľ čo v gotike sa používal veľmi kvalitný pergamen, či ručný papier, postupne sa to začalo meniť. Aj v baroku sa síce ručný papier využíva, no už do neho začali pridávať rôzne zmesi aby tak ušetrili.
Od chémie po históriu
Pri reštaurovaní však zďaleka nejde iba o záchranu papiera, ale aj hodnotných väzieb kníh, ktoré sú často tvorené z dreva, kovu či textilu. Reštaurátor je tak súčasne chemikom, historikom a maliarom, ale aj garbiarom, kováčom, či stolárom. Nie každá useň sa totiž hodí na reštaurovanie a nie každé plátkové zlato je kvalitné. „Sú to všetko finančne veľmi náročné investície, preto je každá zachránená kniha doslova pokladom,“ dodáva.
