Od roku 2002 pôsobí pri Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Banskej Bystrici občianske združenie Svetielko nádeje, ktoré svojimi aktivitami dlhodobo zlepšuje život detí s onkologickými a život limitujúcimi ochoreniami. Porozprávali sme sa s predsedom združenia Svetielko nádeje a primárom detského onkologického oddelenia na Klinike pediatrickej onkológie a hematológie DFNsP MUDr. PAVLOM BICIANOM.
Kedy ste sa prvý raz rozhodli, že vykročíte na lekársku dráhu?
- Keďže som mal šťastné detstvo, vôbec som neuvažoval o tom, čo budem robiť, keď budem dospelý. A tak to vyzeralo aj s výberom školy. Mal som rád matematiku, chodil som do spojárskeho krúžku a prihlášku som si preto dal na strednú priemyselnú školu. V poslednej chvíli som si uvedomil, že to nie je to, čo by som chcel robiť celý život, a tak som nakoniec šiel na gymnázium. Podobné to bolo aj na gymnáziu, kde som uvažoval, že pôjdem na lesnícku školu, asi preto, že môj starký bol lesníkom... A na prekvapenie všetkých, učiteľov aj rodičov som povedal, že idem na lekársku fakultu. Teraz už viem, že to bolo Božie riadenie.
Aká je vaša funkcia vo Svetielku nádeje a v čom vidíte jeho hlavný prínos?
- V občianskom združení Svetielko nádeje som predsedom. Činnosť Svetielka nádeje vnímam ako nevyhnutnú súčasť pomoci, ktorú potrebujú deti s vážnym, najmä onkologickým ochorením. Choroba dieťaťa ovplyvní nielen dieťa, ale chod celej rodiny. Od lekára rodičia očakávajú, že urobí správnu diagnózu a určí správnu liečbu. Keby nemocnica poskytovala len riešenie týchto problémov, bolo by to málo. Práve Svetielko nádeje sa snaží dopĺňať to, čo takéto rodiny potrebujú. Napríklad dopravnú službu, ktorá by sa na prvý pohľad mohla zdať zbytočnou, keď existujú sanitky, autobus, vlak. Až keď sa na to pozrieme z pohľadu rodiny, vidíme, že deti musia do nemocnice cestovať často, čo pre väčšinu rodín predstavuje veľkú finančnú záťaž, najmä ak sú z väčšej vzdialenosti. Keby cestovali vlakom alebo autobusom, tak by pri imunite oslabenej liečbou bolo dieťa vystavené riziku infekcie, ktoré by mohlo znamenať ohrozenie života. Sanitky sa snažia jazdiť ekonomicky, čo znamená, že vezú viacerých pacientov a opäť pre dieťa s rodinou to znamená skoršie vstávanie, dlhšie cestovanie... A takýchto ťažkostí, s ktorými musia rodiny zápasiť je oveľa viac.
Ako vnímate podmienky na Klinike pediatrickej onkológie a hematológie DFNsP v Banskej Bystrici?
– Naša klinika prešla celkovou rekonštrukciou v roku 2007, takže môžem povedať že priestory, ktoré máme k dispozícii, sú dobré. Prešlo už 10 rokov, takže v rámci rekonštrukcie iných priestorov nemocnice je plánované aj vylepšenie našej kliniky. Veci sa stále dajú robiť lepšie.
Aj vás sa v minulosti dotkol negatívny mediálny tlak. Ovplyvnili tieto skúsenosti nejakým spôsobom vašu prácu?
- Spomínam si len na jeden medializovaný prípad v bulvárnej tlači, ktorý prešetrila komisia ministerstva zdravotníctva. Skonštatovala, že nezistila žiadne pochybenie. Neovplyvnilo to, ako prácu vykonávam teraz, ale komunikácia s rodičmi je jednou z najťažších.
Žiaľ, nie každému dieťaťu sa zrejme dá pomôcť. Ako sa vyrovnávate s liečebným neúspechom a stratou malého pacienta?
- Naopak – myslím si, že aj keď nevyliečime každé dieťa, každému môžeme pomôcť. Lekár nie je pánom situácie, nerozhoduje o tom, kto sa vylieči a kto nie. Našou úlohou je urobiť maximum, aby to dopadlo dobre. Niečo iné je smrť dieťaťa, s tým sa vyrovnať nedá, môžeme to iba prijať. Mne pomáha viera v Boha, rovnako si to neviem predstaviť bez podpory mojej manželky, detí, kolegov. A dôležité je nájsť si čas na oddych, pre seba a svojich blízkych.
Čo by ste zmenili v slovenskom zdravotníctve, keby ste na to mali prostriedky?
– Kritizovať je ľahko. Vecí, čo treba zmeniť je veľa. Viac pozornosti by si zaslúžili vážne choré deti a ich rodiny. To by si zaslúžilo samostatnú tému.
