Vyštudoval pedagogický smer, viac ho to však ťahalo k vedeckej práci. Stanislava Mičeva ovplyvnila kultúra v Banskej Bystrici v medzivojnových rokoch a dnes ho poznáme ako riaditeľa Múzea SNP a historika. Päť rokov pracoval na ministerstve kultúry a dva roky pre Ministerstvo spravodlivosti v Kanade.
Každý človek sa formuje už v detstve. Vaše detstvo je spojené predovšetkým s Banskou Bystricou, kde pôsobíte dodnes. Ako si spomínate na vaše školské roky na základnej škole na Mládežníckej ulici?
– Začínal som na základnej škole v neďalekých Selciach, potom krátko na Radvanskej základnej škole, a potom na ZŠ na Mládežníckej ulici. Dnes na to nevyzerám, ale na základke som veľa športoval a pomerne dlho som držal aj rekord školy na 60 metrov v skoku do diaľky. Býval som neďaleko školy na Mládežníckej ulici, kde našťastie moji kamaráti boli väčšinou športovci, a tak sme hrávali futbal, nohejbal a bedminton a v zime sme korčuľovali. Často sme chodili aj na Suchý vrch. Moji rodičia boli málo doma, a tak som sa už za mladi naučil variť, čo dodnes využívam.
V čom bolo detstvo vašej generácie iné, detstvo dnešných detí?
- Vtedy sa väčšina aktivít robila cez pioniersku organizáciu. Ako deti sme však politikum nevnímali nijako intenzívne, ale rôzne krúžky, ktoré existovali na škole, alebo v Dome pionierov sme radi využívali. Dnes je mimoškolská činnosť viac súčasťou privátneho sektora.
Menili by ste s nimi?
– Nad takýmito vecami nerozmýšľam. Doba a politická situácia sa zmenila a aj deti majú viac možností na vzdelávanie. Napríklad v cudzích jazykoch, v počítačovej zručnosti. Dostali možnosti cestovať do zahraničia, čo mojej generácii veľmi chýbalo. Nám zostalo more v Bulharsku a nepoznali sme vôbec západnú kultúru. To nás ochudobnilo.
Poznáme vás predovšetkým ako riaditeľa Múzea SNP a historika, na Pedagogickej fakulte UMB ste však skončili aprobáciu slovenský jazyk – história. Čo rozhodovalo pri výbere vášho povolania?
– Mal som možnosť ísť učiť, pretože som vyštudoval pedagogický smer. Viac ma to však ťahalo k vedeckej práci a zaprášeným papierom v archívoch. Najväčší vplyv na výber povolania mala práve tvorba diplomovej práce s názvom Kultúra v Banskej Bystrici v rokoch 1918 – 1938. Nachádzal som množstvo nových informácií o svojom meste a aj o mojich príbuzných v tomto období. S čiastkovými prácami som vyhral niekoľko kôl Študentskej vedeckej odbornej činnosti a moja diplomová práca bola vysoko hodnotená. Učitelia mi hovorili, že by som sa mal venovať vede a to rozhodlo. V Banskej Bystrici veľa možností na to nebolo, a preto som voľné miesto v Múzeu Slovenského národného povstania uvítal. Zo školy išiel „ideologicky“ dobrý životopis a nakoniec ma prijali.
Do Múzea SNP ste nastúpili v roku 1984 ako vedecký pracovník, neskôr ste však vystriedali ďalšie posty. Do múzea ste sa vrátili na jeho čelo v roku 2006. Dnes máme k dispozícii moderné trendy ako digitalizáciu zbierok a podobne. V čom je dnes práca zamestnanca múzea iná ako v roku 1984, keď ste do neho nastúpili?
- Rozdiel je obrovský. Do štúdií nemusí nikto vpisovať ideologické vsuvky a vedecká práca je slobodná. Výrazne iné sú technické podmienky výkonu práce. Koncom osemdesiatych rokov sa múzeom valili davy návštevníkov nielen z Československa, ale aj z iných socialistických krajín. Lektori, medzi nimi aj ja, sa nezastavili. Napriek tomu, že bola takáto situácia, som ako expert, historik, mal možnosť pracovať skoro dva roky pre Ministerstvo spravodlivosti v Kanade. Teraz sme najmodernejším múzeom na Slovensku a v digitalizácii múzejných zbierok sme svetovou jednotkou.
Kam chcete nasmerovať vaše múzeum, aby bolo pre ľudí vždy príťažlivé?
- Máme v pláne úplnú rekonštrukciu budovy Múzea Slovenského národného povstania a aj vytvorenie nových expozičných priestorov. V roku 2019 chceme otvoriť múzeum s novou multimediálnou expozíciou, novými výstavnými priestormi, výstavným depozitárom s využitím najmodernejších technologických zariadení. Chceme dosiahnuť aby do múzea chodili návštevníci z celého sveta a hlavne, aby sa sem radi vracali. Máme na to všetky predpoklady.
Päť rokov ste pôsobil ako riaditeľ odboru kultúrnych aktivít na Ministerstvo kultúry. Čo vám dala táto skúsenosť?
- Mám veľký prehľad o miestnej a regionálnej kultúre, naučil som sa robiť celoplošné analýzy a vypracovávať dôležité koncepčné materiály pre kultúru a jej rozvoj. Pracoval som na decentralizácii v oblasti kultúry, podieľal som sa na práci celoštátneho Prípravného výboru pre štrukturálne fondy Európskej únie v prvom programovacom období za oblasť kultúry a cestovného ruchu. Pripravoval som materiály pre rozvoj tradičnej kultúry. Bolo toho naozaj veľa. Ťažko vypichnúť čo bolo najdôležitejšie. V období môjho pôsobenia na Ministerstve kultúry vzniklo množstvo kľúčových materiálov a na mnohých som sa podieľal.
Máte v Banskej Bystrici, ale aj na strednom Slovensku miesta, ku ktorým inklinujete najviac?
– Naozaj veľmi ťažké si vybrať. Náš kraj je taký rozmanitý a krásny. Od hrebeňov Nízkych Tatier po nížiny juhu nášho kraja. Máme nádherné kultúrne pamiatky, okolo ktorých často chodíme bez povšimnutia a hlavne máme dobrých a krásnych ľudí. Pri tejto otázke však strácam vecnosť a stávam sa sentimentálny.
Ako trávite vzácny voľný čas?
– Mojim voľným časom je moja práca. Znie to možno paradoxne, ale naozaj, keď je pre človeka práca povolaním a nielen zamestnaním, tak je to dar. Venujem sa jej naplno a ona ma za to odmieňa prostredníctvom ľudí, ktorí k nám chodia. Práca mi umožnila aj zahraničné kontakty a spoznávanie iných kultúr. A to je nesmierne obohacujúce.
Čo vám vie urobiť v živote radosť a naopak – čo vás vie nahnevať?
- Radosť mám zo všetkého, čo robí radosť iným. Hnevám sa na hlúposť, ktorou je akákoľvek nenávisť, násilie a vojna. Vojnové konflikty nikdy nič nevyriešili a nikdy ani nevyriešia. Preto naplno dôverujem historickej pamäti obyvateľov tejto krajiny.
