RUDLOVÁ. Kedysi samostatná obec Rudlová, ktorá sa stala časťou Banskej Bystrice v roku 1966, žila v medzivojnovom období, ale aj krátko po druhej svetovej vojne bohatým kultúrnym životom. Ľudia z obce sa pritom nemuseli spoliehať na žiadnych pozvaných umelcov z okolia, svoju kultúru si tvorili sami.
Neodmysliteľne sem patrili aj rudlovskí divadelní ochotníci, na ktorých hry sa vždy tešila celá Rudlová. Presnejšie hru, lebo bolo zvykom, že každý rok vyjde z dielne divadla jedna inscenácia. A každý obyvateľ obce si považoval za česť aj povinnosť súčasne, že sa premiéry zúčastnil. Zvykla sa konať na Štefana, keď tunajšia sála praskala doslova vo švíkoch. Po skončení divadla sa totiž vždy konala aj štefanská veselica.
„S nacvičovaním hier sme vždy začínali na jeseň, keď sa skončili letné práce. Do Štefana sme to museli stihnúť, hoci to bolo pomerne náročné. Naučiť sa texty, zladiť dokopy každý detail. Ale nás to nesmierne bavilo. Medziľudské vzťahy boli vtedy úplne iné, nevyrušovala nás žiadna televízia ani počítače, “ hovorí jedna z posledných rudlovských divadelníčok Ľudmila Lintnerová.
Patrila do rodiny, ktorá divadlom dlhé roky doslova žila. Vystriedali sa v ňom dve generácie jej rodiny. Výborná herečka a speváčka bola aj jej mamička Mária Kostiviarová, v divadle účinkoval aj jej otec a ďalší príbuzní.
„V tom čase sa preferovali hry slovenských autorov a predovšetkým tie, ktoré čerpali námety z dedinského prostredia. Veľký úspech mala Timravina Páva, Urbánkov Kamenný chodníček,“ hovorí pani Lintnerová.
Problém podľa nej nebol ani s kulisami, či scénickým odevom. „Mali sme k dispozícii krásne kulisy na vysokej umeleckej úrovni, hoci sama neviem, kto bol ich autorom. Kroje sa zas dali bez problémov požičať v tom čase v požičovni. Niektoré nám poslali až z Čiech,“ hovorí.
V Rudlovej sa veľmi na kroje spoliehať nemohli, keďže ženy sa tu z krojov „vyzliekli“ skôr, ako napríklad v Detve, či v Hrochoti. Podľa Ľudmily Lintnerovej bolo zrejme dôvodom to, že Rudlová bola v tesnej blízkosti Banskej Bystrice a tunajšie ženy viac ovplyvňovalo mestské prostredie. „Ženy tu nosili skôr tmavé oblečenie, doplnené glotovými lesklými zásterami,“ hovorí.
Pre ňu samotnú bol divadelný súbor v Rudlovej výbornou školou a neskôr bola aj členkou Sládkovičovho súboru a účinkovala v Národnom dome. To už bola veľká pocta.
Jej divadelné srdce však celý život bilo pre Rudlovú. „Pre toto divadlo urobil obrovský kus práce režisér Matej Vigaš – Kubačka. Dal mu nielen dušu, no vedel túto dušu vtlačiť aj do nás,“ hovorí. Na ich hry totiž v tom čase čakali nielen obyvatelia Rudlovej, ale aj Sásovej a ďalších okolitých obcí.
Dodnes ju mrzí, že taký kvalitný súbor už nemal svojich pokračovateľov a ostal iba krásnou spomienkou.
