Článok pokračuje pod video reklamou
ŠPANIA DOLINA. Banícke rodiny zo Španej Doliny boli také chudobné, že ak chceli zabaviť svoje deti, museli siahnuť po najlacnejších materiáloch a vlastnej výrobe. Tak sa zrodila tradícia, ktorá je nielen na Slovensku, ale aj v Európe ojedinelá.
Obyvatelia tu začali vyrábať z tvrdších kartónov nielen betlehemy počas vianočného obdobia, no aj pohyblivé, či nepohyblivé papierové hračky pre deti. Ak sa tieto postavičky a figúrky vydarili, končili práve v betlehemoch. Zďaleka však nešlo iba o vianočné a adventné obdobie, tvorba hračiek z papiera bola pre rodiny celoročnou zábavkou. V Historickej ľudovej škole Jozefa Mistríka sa snažia na túto tradíciu nadviazať a posunúť ju ďalej.
Hlavná kantorka školy Katarína Lucinkiewiczová objavila krásu tejto tradície krátko po tom, ako začala na škole vyučovať.
Vtedy jej priniesli zreštaurovať dve papierové postavičky, ktoré neodmysliteľne ku Španej Doline patrili. Možno rovnako, ako preslávená špaňodolinská čipka. „Boli to postavičky Hajdušníka a jeho ženy Zuzy. Hajdušník býval zobrazený s husličkami a jeho žena zas s bábätkom,“ hovorí kantorka s tým, že týchto originálov sa zachovalo veľmi málo. „Ľudia si kedysi možno mysleli, že ak ide o hračky z papiera, nemajú veľkú hodnotu. Mnohé sa zničili a to, čo sa zachovalo, je naozaj iba torzo,“ hovorí. Odhaduje, že Hajdušník a Zuza pochádzajú z 30. rokov minulého storočia.
Zábavka pre celú rodiny
Katarínu Lucinkiewiczovú táto téma natoľko zaujala, že o nej začala zbierať údaje, rozhodla sa ju posunúť ďalej a tradíciu výroby papierových hračiek na škole obnoviť. „Dnes si to možno už ani neuvedomujeme, no Špaňodolinci dokázali vynikajúco recyklovať materiál už v čase, keď ani netušili, čo toto slova znamená,“ dodala. Hračky vyrábali z kartónov a tvrdého papiera, ktorý by inak skončil v peci. Pre celú rodinu to pritom bola spoločná zábavka. Spájala celú rodinu, ktorá si pritom spievala a rozprávali si pri nej príbehy a rozprávky. Boli to vzácne momenty spoločného trávenia voľného času, keďže práca v baniach bola veľmi náročná.
Kantorka si začala robiť súkromný terénny výskum a chce v ňom pokračovať. „Nie je vylúčené, že niekde na povalách by sa ešte mohli papierové postavičky nachádzať. Zároveň by sme však chceli v rámci školy túto tradíciu obnoviť a naučiť deti vyrábať to, čo kedysi bavilo našich predkov a zároveň sa s tým pohrať,“ doplnila.
Stačil papier, nožnice, šnúrky a trpezlivosť
Časti vystrihnutých postavičiek spájali naši predkovia za pomoci šnúrok a hrčiek, ktoré na nich urobili. Dnes je to jednoduchšie, hračky sa dajú pospájať nitmi. „Budeme skúšať rôzne techniky a verím, že od tejto starej tradície sa odrazíme k ďalším novým nápadom,“ hovorí. Zaujalo ju tiež to, že každá z figúrok je iná, dve rovnaké postavy sa nedajú nájsť. Aj to je dokladom bohatej fantázie našich predkov. „Budeme s deťmi hľadať možnosti, ako tento námet rozvíjať. Na princípe pohybu by som chcela tvoriť s deťmi banícke figúrky a vliať do nich život.
Do papiera by chcela „zakliať“ aj maskota školy permoníka Španča, či jeho pomocníka v bani – potkana s honosným titulom Pišta von Egreš. Práve potkanom v bani, ktorí ako prví upozornili pod zemou na blížiace sa nebezpečenstvo, baníci neraz ďakovali za svoje životy. Kantorka nevylučuje, že v budúcnosti sa pokúsia vytvoriť nielen plošné, ale aj priestorové papierové postavy a predmety, či pohyblivé papierové hračky v životnej veľkosti.
Príbeh "štekajúcich" huntíkov
A samozrejme, že oživiť nechcú iba postavičky, ale aj predmety, ktoré k bani neodmysliteľne patria. Je to napríklad banský vozík – huntík, na ktorom sa z bane vyvážala ruda. „Mnoho ľudí už nevie, že toto slovo je odvodené od psíka – šteniatka. Taký zvuk totiž huntíky vydávajú, keď ich tlačia z bane,“ hovorí s tým, že ich cieľom nie je iba záchrana posledných papierových hračiek, ale aj obnovenie tejto myšlienky pre kreativitu dnešných detí. „Nechceme originál iba napodobňovať, ale chceme ho rozvíjať,“ hovorí.
