BANSKÁ BYSTRICA. Tri generácie rodu Beniačovcov spojili v Banskej Bystrici svoje osudy s výrobou modrotlače. Kým neprišiel rok 1948, znárodnenie a s ním koniec všetkého rodinného majstrovstva a kumštu.
Príbeh rodu a jeho majstrovstvo opätovne ožíva na výstave Za farbou indiga v Thurzovom dome Stredoslovenského múzea. Na výstave, ktorá potrvá do 5. októbra, môže návštevník vidieť aj zaujímavú konfrontáciu medzi súčasnou a historickou modrotlačou, obdivovať môže najstaršiu modrotlač na našom území, no súčasne môže vstúpiť aj do akéhosi imaginárneho sveta modrotlačiarov a farbiarov.
Autor výstavy, historik Filip Glocko hovorí, že súčasnú modrotlač prezentujú v prácach popredných modrotlačiarov Mateja Rabatu a Mišeny Juhászovej.
„Súčasťou výstavy sú tiež kroje z 19. storočia, ktoré sú súčasťou našich zbierok. Práve v tomto storočí zažívala modrotlač najväčší rozkvet, no dnes sme radi, že opätovne zažíva veľké obrodenie,“ hovorí historik.
Na výstave sú aj pôvodné modrotlačové formy, ktoré patria k najstarším zbierkovým predmetom v rámci etnografického fondu.
K zaujímavým predmetom patrí aj cínový „vilkum“. Túto čašu používali členovia farbiarskeho cechu. „Názov pochádza z nemeckého willkommen a dnes by to predstavovalo niečo ako privítací drink,“ hovorí Filip Glocko s tým, že z tohto kalicha pili farbiarski tovariši, keď prechádzali do pozície majstrov.
Vstúpte do minulosti
Historik dodáva, že za prínos výstavy považujú aj interaktívny priestor, ktorý je akýmsi živým vstupom priamo do dielne modrotlačiarov.
Obdivovať môžete aj najstaršiu zachovanú modrotlač z roku 1783 s rokokovým motívom v štýle Ľudovíta XVI., ktorá pochádza z Kremnice. Vo vzore modrotlače na podhlavníku je zakomponované aj mesto Kremnica a meno Jozefa Butzika. „Pôvodne sa myslelo, že môže ísť o autora modrotlače, no oveľa pravdepodobnejšie je, že išlo o človeka, ktorý si podhlavník z modrotlače objednal. "Autorom je s veľkou pravdepodobnosťou najproduktívnejší kremnický farbiar Samuel Kastner,“ hovorí historik.
Rodostrom Beniačovcov
Filip Glocko s kolegami z múzea pracovali na príprave výstavy približne pol roka. Doslova pred očami im ožíval aj príbeh slávnej dynastie Beniačovcov. „Našťastie ešte žije posledný potomok tohto rodu Jozef Beniač, ktorý nám poskytol veľmi celé archívne materiály, vďaka ktorým sme mohli zostaviť aj rodostrom Beniačovcov,“ hovorí historik s tým, že išlo o pozoruhodný rod, ktorý nielen ovládal majstrovstvo modrotlače a podnikanie, no súčasne mal aj silné sociálne cítenie.
„Napríklad Karol Beniač mladší ako posledný modrotlačiar oplýval veľkou ľudskosťou. Pre svojich zamestnancov organizoval majálesy a rôzne podujatia, akúsi obdobiu dnešných team bulding. Jeho manželka zas vlastnila na námestí obchodík, kde modrotlač predávala,“ dodal.
História rodu je zaujímavá
Zakladateľom dynastie bol Jozef Beniač. V roku 1837 ho ako vyučeného farbiara slávnostne prijali do farbiarskeho cechu siedmich stredoslovenských banských miest. Počas svojho života sa angažoval v cechovej organizácii, až sa napokon stal jej cechmajstrom, pričom stál aj pri zrode Spolku banskobystrických farbiarov.
Jozef Beniač odovzdal remeslo a fabriku svojmu synovi Karolovi, ktorý sa výrazne zaslúžil o jej modernizáciu. Počas jeho vedenia boli výrobky z modrotlače predstavené na viacerých svetových výstavách a dokonca boli ocenené aj na miléniovej výstave v Budapešti v roku 1896, či v Londýne v roku 1905.
Prelomom bol perrotin
Karol Beniač ml. pokračoval v stopách svojho otca a deda a v snahe udržať krok s produktivitou, ale najmä s nízkymi cenami továrenskej výroby, fabriku modernizoval a do výroby zaradil aj mechanický stroj známy tiež ako perrotin.
Prerod z rodinnej firmy na jedného z najväčších zamestnávateľov v regióne prerušil až proces znárodňovania, keď v roku 1948 do vlastníckych vzťahov vstúpil štát a znárodnená továreň sa stala súčasťou Bavlnárskych závodov V.I. Lenina v Ružomberku. V 70-tych rokoch minulého storočia osud fabriky definitívne spečatilo rozhodnutie štátu o demolácii dielne spolu s ostatnými objektmi.
