Nikdy som nemal vzory, politické už vôbec nie. Príbeh Emanuela Macrona sa mi však páči. Možno aj preto, že je ekonóm, tak ako ja. Do politiky priniesol čerstvý, svieži vzduch. Zaujímavé je, že rok pred voľbami by si na jeho víťazstvo stavil asi len najväčší hazardér. Napriek všetkým prognózam nakoniec jednoznačne zvíťazil. Keď som sa pýtal jedného môjho dobrého kamaráta na moje šance krátko po ohlásení kandidatúry na župana, povedal mi, že nemám skoro žiadne. Dnes si to už nemyslí.
Neviem, či má rád Macron šport. Teraz som ho trochu googlil, ale nič zaujímavé ohľadom športu som nenašiel.
Príbeh nového francúzskeho prezidenta by sa dal prirovnať k cyklistike, ktorá bola v minulých dňoch vo Francúzsku športom číslo jeden. Macron sa dlhé mesiace viezol v pelotóne. Šetril sily, nikto si ho nevšímal. Na výslní, v hľadáčikoch kamier a fotoaparátov boli iní. Tesne pred koncom však pelotón týchto pretekárov pohltil a víťazom sa stal muž, o ktorom sa dovtedy veľa nehovorilo, nepísalo, bol však pripravený udrieť v správnej chvíli.
Vyhrať čo i len jednu etapu na Tour je veľmi náročné. Spravidla ten, čo je kilometer pred koncom vpredu, nikdy nevyhrá. Tesne pred cieľom ho predbehnú tí, ktorí šetrili sily v závetrí. No a žltý dres môže získať len jeden. Ten najšikovnejší. Macron ho získal. Ja si verím tiež.
Vo svojej etape som prešiel už takmer 400 miest a obcí v kraji. Viem, čo ľudí trápi. Teším sa na záverečný špurt.
