BREZNO. Jedného dňa sa rozhodol, že sa stane nohami svojho syna Lukáša, ktorý od narodenia trpí detskou mozgovou obrnou. Posadil ho na krošňu a vyniesol na najvyšší vrch Nízkych Tatier. Odvtedy už spolu prešli takmer celé Slovensko. Veľký otec s veľkým srdcom Vojtech Benko z Brezna.
Život každému z nás píše iný príbeh. Aký je ten váš?
– Náš príbeh bol veľmi zložitý. So ženou sme sa spoznali na horách, boli sme veľkí turisti, liezli sme spolu, splavovali rieky, v stane sme vydržali spať v -32 stupňoch. Neskôr sme sa zobrali a chceli sme mať dieťa. Po piatich rokoch sa nám narodil Luki. Na svet prišiel predčasne v siedmom mesiaci, keď dostal krvácanie do mozgu. Vtedy som ho pozdravil len cez sklo inkubátora, keď ho rýchlo brali na oddelenie predčasne narodených detí do Banskej Bystrice. Trpí detskou mozgovou obrnou a má narušené centrum rovnováhy.
Ako ste prijali túto diagnózu?
– Museli sme sa s tým zmieriť. Žena bola s Lukim tri roky doma, rok strávil pri svokre, ale mňa mrzelo, že nebol medzi deťmi. Špeciálna škôlka je len v Banskej Bystrici, čiže 80 km dochádzania. Tak som sa rozhodol, že nechám svoju robotu s tým, že sa budem venovať chlapcovi.Hneď, ako som zostal doma, vybavil som škôlku a rok som tam s ním chodil.Môj život vyzeral tak, že v noci som dokladal tovar v Tescu a po nočnej som sadol do auta a zobral som ho do škôlky. Najskôr som tam s ním bol celý deň, ale postupne som začal „na tajnáča“ odchádzať. Keďže sa mi ale neoplatilo na pár hodín otáčať do Brezna, tak som išiel na nejaké pekné miesto nad Bystricou, rozprestrel karimatku a pospal som si. Najhoršie to bolo v zime, vtedy som zostal v aute. Potom som išiel pre neho do škôlky a večer zase do nočnej. A takto som fungoval.
Muselo to byť pre vás náročné a hlavne vyčerpávajúce. Pomohlo to aspoň Lukášovi?
– Určite. Teraz má jedenásť rokov a je z neho veľký carašník. Je šikovný, v škole ani v spoločnosti nemá žiadny problém, podebatuje aj s dospelými. Keď s ním chodím na liečenia, tak vidím naozaj rôzne prípady, a len sa utvrdzujem v tom, že my nie sme na tom až tak zle.
Obaja s manželkou ste veľkí turisti, a aj napriek tomu, že váš syn takmer nechodí, často spolu navštevujete hory. Inak povedané, stali ste sa jeho nohami. Prečo?
– Chceme, aby toho zažil čo najviac. Vedieme ho k prírode, lebo práve ona je najsilnejšia. Nosím ho v desaťkilovej krošni, Luki aktuálne váži 30 kg, takže do tých 50 kg mám určite na chrbte. Ale čo sa týka turistiky, dosiahli sme veľké úspechy a budeme sa toho držať aj naďalej, kým to bude možné.
Benkovci chodia spolu po celom Slovensku. (zdroj: archív Benkovcov)
Kde všade ste už takto spolu boli?
– Slovensko máme prejdené na 90 percent, boli sme na Ďumbieri, Kráľovej holi, na Hrbe, Sitne, Poľane, Andrejcovej, navštívili sme všetkých dvanásť sprístupnených jaskýň na Slovensku, hrady, zámky, mestá. Ja s ním proste chodím všade, lebo on so mnou zvládne všetko. Keď sme s Lukim spolu, nepoznáme bariéry. Sme bezbariéroví ľudia.
A to doslova. Dostali ste sa spolu aj za veľkú mláku do Chicaga..
. – Áno, vlani sme boli v rámci projektu Integrácia na zápase Chicago – Boston, Hossa proti Chárovi. Veľký 22-tisícový štadión, s Mariánom Hossom sme sa stretli v šatni, no naozaj obrovský zážitok. Program pre nás pripravili americkí Slováci, zahrali nám herci z divadla Astorka, stretli sme sa s Latinákom, Kemkom, Kobielskym, Čekovským, ale aj s Juniorom a Marcelom, takže program bol perfektný.
Kam by ste ešte chceli ísť? Máte niečo vysnívané?
– Lukiho by som chcel vyniesť z Hrebienka na Zamkovského chatu, potom by som s ním chcel ísť na Brnčalku a zahrávam sa aj s myšlienkou vyjsť na Choč. Kým bude mať štyridsať kilo, tak to ešte dám. Takisto chceme ísť na Kremenec v Národnom parku Poloniny, kde sa na jednom mieste stretávajú hranice Slovenska, Poľska a Ukrajiny.
Vaša obetavosť nezostala bez povšimnutia. Dostali ste sa do užšej nominácie ankety Otec roka. Ako to vnímate?
– Vážim si, že som bol nominovaný a všetkým ďakujem za to, že mi poslali hlasy, aj keď otcovia roka sú všetci, čo sa starajú o svoju rodinu.
Lukáš je na vás veľmi naviazaný, trávite s ním 24 hodín sedem dní v týždni, ste jeho otec a opatrovateľ zároveň. Z čoho máte najväčší strach?
– Vždy, keď ideme na hory, tak mám rešpekt, ale nie strach. Z čoho mám ale naozaj strach, je budúcnosť. Pokiaľ by sa mne alebo manželke niečo stalo, tak neviem, čo bude s Lukim. Jeho chodenie nie je v nohách, teda možno 10 percent, ale 90 percent je v jeho hlave. Veľa vecí dokázal len preto, že sme na neho tlačili. My sme na neho tvrdí, ale keby sme neboli, tak by nedokázal to, čo dokáže.
Je šanca, že bude niekedy lepšie chodiť?
– Má tie predpoklady. Doma svojpomocne trénujeme motoriku na rebrinách a valci, snažíme sa plávať, bicyklovať a na bradlovom chodníku dokonca hrávame futbalové zápasy. To je jedna z mála vecí, ktoré chce robiť a netreba ho prehovárať. Pri futbale mu proste nepríde, že ho bolia nohy. Takže áno, šanca určite je, len treba vydržať a veriť.
