BANSKÁ BYSTRICA. Fotí srdcom a vnútorným pohľadom. Na zrak sa spoliehať nemôže, 26- ročný Banskobystričan Jaroslav Bohovič je totiž od narodenia nevidiaci.
So svojou asistentkou Vladimírou Ezrovou sa najčastejšie vyberú za peknými zábermi do prírody, keďže tá mu je najbližšia. Rád fotí rieky, vrchy, mestá. Vladka mu rozpráva, čo vidí pred sebou a on spustí v hlave predstavivosť. Zúčastnil sa viacerých fotografických súťaží s tematikou priblíženia sveta nevidiacich a slabozrakých. Jarko bol pritom prvý nevidiaci, ktorý sa do súťaže zapojil. A keďže jeho fotografie sa porote páčili, opakovane uspel.
Nerozlučná trojica. (zdroj: AUTORKA)„Vladka ma naučila fotiť na svojom fotoaparáte a keď som zvládol základy, dostal som svoj vlastný. Fotoaparát si dám pri fotení pred seba a orientujem sa hlavne podľa zvukov. Niekedy mi Vladka poradí, kam ho mám nasmerovať, inokedy na to prídem aj sám,“ hovorí.
Podstatná je emočná stránka fotografie
Vladimíra dodáva, že jej zásadou je, aby sa mu nedotýkala fotoaparátu, a aby si ten správny záber našiel on sám: „Jednoducho to nefunguje tak, že mu nasmerujem ruku a poviem stlač,“ hovorí.
„Zväčša sa opýtam Vladky, čo predo mnou je, či je to blízko, alebo ďaleko. Fotky potom stiahnem a napálim, hoci upravovať ich nedokážem,“ hovorí Jaroslav. „Napríklad keď chodíme na sústredenia vodiacich psov, opýta sa ma, ktorým smerom bežia, prípadne sa snaží nasmerovať fotoaparát podľa zvukov,“ hovorí Vladka s tým, že pre Jarkove fotky je typické, že pravý spodný roh má trochu nižšie.
„Nekladieme dôraz na kvalitu fotografie, skôr na jej emočnú stránku,“ dodáva Vladimíra.
Ona sama je veľkou fanúšičkou fotografie a jej prvou výstavou boli práve fotografie z Jarkovho života. Keďže sa venuje nevidiacim dlhodobo, v hlave má množstvo plánov na zlepšenie ich života.
Priveľké kurča. Ale super kamarát
K Jarkovi a Vladke neodmysliteľne patrí vodiaci pes Kristian, kríženec labradorského a zlatého retrievera. Nazývajú ho tak trochu netradične Kurča. Keď pes pred rokom vážne ochorel, báli sa o neho. Majú ho od šteniatka, prešiel výcvikom pre vodiacich psov a je to veľký kamarát s každým.Našťastie, Kristian akoby pochopil, že ešte má na tomto svete úlohu a chorobu vybojoval.
Sprevádza ich na hodiny klavíra, či tanca. Lebo Jaroslav chce vyskúšať všetko a má v sebe veľký talent. Na klavír cvičí denne aj tri hodiny, navštevuje štúdium pre dospelých na Základnej umeleckej škole. Na svoju učiteľku Vierku Horváthovú nedá dopustiť. V poslednom čase ho najviac oslovila filmová hudba, predovšetkým tá z Mrázika.
Keďže notový zápis je pre nevidiacich veľmi komplikovaný, všetky skladby sa učí naspamäť. „Nie je to vôbec hračka zosynchronizovať pamäť, ruky a sústrediť sa na klávesy,“ chváli ho Vladka.
Klavír mu už nestačí, pribudne drumbľa
Ku klavíru chce ešte pridať drumbľu. „Už sme si ju objednali, dopredu sa na to teším,“ hovorí Jarko.
Rovnako však miluje aj tanec. Predtým sa zameriaval na scénický tanec, teraz sa venuje predovšetkým hip – hopu. „Najprv sa mi venovala lektorka Tánička Kanderová, teraz Simonka Abrahámová. Veľmi ma to baví,“ hovorí.
Potešil sa, keď sa o ňom chystal nakrútiť dokument študent banskobystrickej Akadémie umení Michal Kočiš.Dostal príznačný názov Vidieť nevidené a je to plnohodnotný pohľad do vnútra nevidiaceho človeka, ktorý ľudí veľmi zaujal.
MICHAL KOČIŠ: VIDIEŤ NEVIDENÉ:
Nežiadúci pes
Jaroslav sa snažil nájsť aj prácu, no ako to už na Slovensku chodí, nepochodil. V chránenej dielni, kde chcel roznášať hosťom kávu, narazil na problém, o akom by sa nám asi ani nesnívalo. Nežiadúci tam bol vodiaci pes. „Máme veľa vízií, čo by mohol robiť, ale občas dopadnú aj takto nepochopiteľne,“ hovorí Vladimíra.
Čas na nudu však nemajú. „Pomáham Vladke s čím sa dá. S vešaním prádla aj umývaním riadu,“ hovorí.
Chodia na hodiny angličtiny, do prírody a ich veľkou vášňou sa stali korčule. „Ja som už taká. Rada robím to, o čom sa hovorí, že nevidiaci človek to robiť nemôže,“ hovorí Vladka a Jarko berie tieto aktivity všetkými desiatimi. Stále chce skúšať niečo nové. Vyrábajú doma náramky, protistresové loptičky, sviečky. Na otázku, či popri toľkých aktivitách majú čas aj na oddych, odpovedajú kladne. Pre nich je totiž oddychom keď môžu robiť to, čo ich baví.
