Desaťročia ste zachytávali, vyhľadávali pramene a budovali studničky. Robili ste to tak potichučky, že mnohí o vašom diele ani nevedeli. Čo vás viedlo k tomu, aby ste svoj život zasvätili službe iným?
– Pre mňa je to záľuba a tiež rád robím radosť ľuďom. Z prameňa sa môžu napiť turisti pri prechádzkach prírodou, po náučnom chodníku alebo aj zvieratká. Cestou sa môžu učiť spoznávať stromy či liečivé dreviny a bylinky. Viete, príroda je pre mňa všetkým, ja by som v nej aj spával. Veď som aj jednu noc spal, v hore pod bukom.
Prestrel som si igelit, dal naň bukové lístie, poprekladal viac vrstiev, až mi vznikla perina. Z bielej igelitovej tašky som urobil stužky, okolo buka obtočil špagát a popichal palice. Ochrana pred zverou, ak by prišla, aby ma nenapadla. Za tie roky sa mi to našťastie nestalo, zvieratká vedia, že robím dobre, tak mi dajú pokoj.
Na veky so sebou nosím špagát, drôty, ale aj jedlo, pitie, igelitové vrece, z ktorého pri búrke si robím striešku, a palicu. Bez tej nejdem ani na krok. Sú v nej dierky, môžem na nej aj zatrúbiť, aby bola ozvena. Zhotovil som si ju sám. Flintu nemám a ani mobil. (úsmev)
Každý z vašich prameňov má svoj názov. Podľa čoho ste im dávali pomenovania?
– Patrilo sa ich pomenovať podľa najstarších patrónov, napríklad prameň Jozefov, Štefanov, najvyššie položený je Antonkov, ktorý ochraňuje mesto. Existuje aj Matejov, a to podľa zakladateľa horskej služby a horolezca Mateja Chovanca, či pri vstupe do doliny Drakšiar Maroško, údajne pri ňom na lavičke sedával a oddychoval Martin Rázus, ako aj Tamara, pretože bola patrónkou chudobných a sirôt.
Smerom pri výstupe z Brezna na Valaskú sa nachádzal Máriin, venovaný všetkým Máriám na svete. Na obrázku je nakreslené srdce, čo znamená, že ho má otvorené pre všetkých ľudí. Pri výstavbe obchvatu som stavbárov poprosil, aby ho zachovali a som veľmi rád, že sa to podarilo. Už zdobí oporný múr pred Baniskom a môže sa z neho napiť každý, kto ide na prechádzku. Tečie z neho zdravá vodička. Ja pijem vodu len zo studničky, no je veľmi studená, preto si ju naberiem do fľaše a nechám trochu odstáť.
O studničky sa treba pravidelne starať a hlavne ich zhotovenie isto nie je jednoduchá práca...
– A jáááj. Výroba studničiek je náročná, hlavne kým som v káričke navozil skaly na múrik. Potom ho bolo treba vymúrať, založiť rúrku alebo drevený žliabok a až tak mohol fungovať. Je to celý proces. Ale nesťažujem si, teší ma, že si ľudia môžu nabrať čerstvej vodičky. Smutné je, že si ju nevážia, ale príde taká doba, že bude o ňu bieda. Vyrobil som aj búdky s krmítkami pre vtáčiky a na prechádzkach im do nich vždy niečo nasypem.
S ktorým prameňom bola najväčšia drina?
– Najvzdialenejší sa nachádza pod Repčuľou a najbližší nad nemocnicou. Keď dokončievali jej stavbu, ako aj pešiu zónu, oslovil ma pán Kandera, či by som urobil nejakú studničku. S Jozefovou to veru bola poriadna trojmesačná drina.
Slnko tam pálilo od rána do večera, preto som si zhotovil striešku a občerstvil sa polievkou, ktorú som si varil na variči. Pri kopaní som narazil na veľkú skalu. Pol dňa som ju rozbíjal a až pod ňou v trojmetrovej hĺbke som našiel pramienok. Miesto som zašalungoval a pán Kandera mi sľúbil, že na druhý deň dovezie betón. No nejakí beťári šalung rozbili, preto som to musel opravovať. Je to zlé, keď niekto pokazí pripravenú robotu. K tomuto rezervoáru sa však už nikto nedostane, pokým voda nevyschne.

Čomu sa ešte venujete, hlavne v nepriaznivom počasí?
– Čítam, ale aj šijem čiapky, vyrábam drevené palice s píšťalkou a opravujem dáždniky.
Za celoživotnú prácu v oblasti ochrany a skrášľovania prírody v okolí mesta ste na začiatku roka získali Cenu mesta Brezna. Čo pre vás znamená?
– Ocenenie si veľmi vážim, potešilo ma. Ďakujem Milanovi Dolňanovi za to, že ma navrhol. Na vodičku budem dohliadať dovtedy, pokým ma budú nohy nosiť a zdravíčko mi slúžiť. Teším sa, že tridsať prameňov nemajú v žiadnom meste na Slovensku ani v Amerike. Môže prísť zemetrasenie, ktoré zničí mestský vodovod, no aspoň jeden z prameňov sa zachráni a poslúži ako čiastočná náhrada.