BANSKÁ BYSTRICA. V Thurzovom dome Stredoslovenského múzea otvorili v uplynulom týždni výstavu s názvom Keď zubatá kosu brúsi, ktorá završuje triptych životného cyklu našich predkov.
V prvých dvoch častiach cyklu predstavilo múzeum zvyky spojené s narodením dieťaťa a svadbou. Etnologička múzea Jana Nahálková hovorí, že niektorí ľudia sa jej pýtali, či vôbec pripraviť takúto ponurú a smutnú výstavu. Podľa nej však smrť patrila a stále patrí k prirodzenému cyklu nášho života, hoci naši predkovia prežívali odchod svojich blízkych celkom inak, ako to vnímame a prežívame dnes.
Biela farba v snoch aj mladé kurence veštili smrť
Odchod zo sveta je už od nepamäti spätý s osobitými obyčajmi, obradmi či magickými rituálmi a praktikami, ktoré mali uľahčiť prechod nebožtíka zo sveta živých do sveta mŕtvych. Zanedbanie určitých rituálov mohlo zapríčiniť večné blúdenie duše zosnulého.
Jana Nahálková hovorí, že naši predkovia verili v rôzne predzvesti, podľa ktorých dávala smrť o sebe vedieť. „Bývalo to inak nevysvetliteľné praskanie a buchot v dome, zvláštne správanie zvierat, ale aj sny.Napríklad v Klokoči sa takéto sny spájali s mladými kurencami.
Ľudia verili, že deti z niektorej rodiny ostanú po takomto sne čoskoro napríklad bez matky,“ hovorí. Rovnako nepriaznivo vnímali všetko, čo bolo v sne spojené so svadbou či bielou farbou. Naopak, sny o smrti alebo pohrebe znamenali dlhý život.
Namiesto katafalku posteľ
Etnologička hovorí, že kedysi sa zomieralo takmer výhradne doma. Ak niekto odchádzal na druhý svet dlho a ťažko, snažili sa mu tento prechod uľahčiť napríklad tým, že ho položili na zem. Verili totiž, že tak ako zem dáva život, vie ho i odobrať. „Hneď ako člen rodiny zomrel, urobili opatrenia, aby jeho duša mohla pokojne opustiť svet.
Otvorili okno, aby mala kam vyletieť a zastreli zrkadlo. Verili totiž, že ak by sa v ňom zahliadol nebožtík alebo Smrť, mohli by sa vrátiť po niekoho ďalšieho z rodiny,“ hovorí etnologička. Nebožtíka obriadili, uložili na posteľ, zapálili sviece a až do pohrebu sa pri ňom striedali v modlitbe príbuzní a priatelia.
Samotného ho nenechávali ani v noci. „Najťažší býval odchod mladých ľudí. Ich pohreb potom suploval svadbu. Obliekli ich do svadobného odevu a pohrebný sprievod tvorili družičky či družbovia,“ hovorí etnologička s tým, že paradoxne najmenej bolesti prežívali naši predkovia pri odchode dieťaťa.
Pri vysokej detskej úmrtnosti v minulosti to nebolo až také zvláštne. Niekedy mu nedali vyrobiť ani truhlu a uložili ho do hrobu k niektorému z príbuzných. Pohrebu sa niekedy nezúčastnila ani samotná matka. Verilo sa totiž, že by už nemohla priviesť na svet žiadne deti.
Revenant bez hlavy
Na výstave zaujme aj nebožtík s odrezanou hlavou. Táto temná téma tiež sprevádzala našich predkov a v ľudovej slovesnosti sa to upírmi, poludnicami či vlkolakmi len tak hemžilo. Ak bol nebožtík zaťažený ťažkými hriechmi alebo nemal vysporiadané pozemské veci, u pozostalých vznikli obavy, či sa nemôže zo záhrobia vrátiť.
Tieto predstavy sa zďaleka nespájali iba s rumunskou Transylvániou, no na upírov a vlkolakov verili aj naši predkovia. Nebožtíkovi, ktorý nedokázal opustiť tento svet, hovorili revenant a proti jeho návratu sa všemožne bránili. Napríklad vencom cesnaku, ktorý mu obkrútili okolo nôh, ale aj oveľa drastickejšími spôsobmi.
Alebo klincom v hlave či kolom v srdci. A v krajnom prípade spálením mŕtvoly. Naša ľudová slovesnosť sa s hrôzostrašnými predstavami a príbehmi neodmysliteľne spájala a nezaobišli sa bez nich žiadne priadky či páračky. K obávaným postavám v nich bývali aj vlkolaci či poludnice, ktoré kradli matkám na pravé poludnie malé deti.
Zo smútku sa vedeli vyplakať aj vyspievať
Zatiaľ čo dnes pocity zo smrti blízkeho v sebe neraz dusíme, naši predkovia sa z nich vedeli doslova vyplakať. Slúžili na to aj miestne ženy, takzvané plačky. Niekde to boli ženy z rodiny, inde aj profesionálne vykladačky nad mŕtvym. „Museli to byť ženy so silným hlasom, ale aj improvizačnými schopnosťami,“ hovorí Nahálková. Spomínali na dobré, no niekedy aj zlé vlastnosti nebožtíka, jeho rodinu, život aj príčinu úmrtia. Voľný priechod smútku im umožnil ľahšie sa vyrovnať s jeho odchodom.
ZDROJ: YOUTUBE.COM
Hoci dnes máme zafixovanú ako farbu smútku čiernu, v minulosti to tak nebolo. Za farbu smútku sa považovala biela, na zdobenie odevu a látok používali na vidieku aj hnedú, zelenú či žltú farbu, na Horehroní dokonca pastelové farby.
Biele konopné a ľanové plátno sa dávalo aj do truhly. Náhrobky bývali zväčša jednoduché, na strednom Slovensku sa často používali liatinové či drevené kríže. Na juhu stredného Slovenska sa však môžete ešte aj dnes stretnúť so starými kamennými náhrobkami, na ktorých sa používala takzvaná náhrobníková poézia.
