BANSKÁ BYSTRICA. Na svete azda ani niet horského štítu, ktorý by sa ľudia nepokúsili dobyť. Vášeň pre horské výšiny a láska k nebotyčným bralám sa však mnohým stala osudnou. Na úpätiach horských velikánov v Európe, Amerike i Ázii jestvujú cintoríny tých, čo za svoju vášeň, odvahu, či precenenie síl zaplatili životom. Nájdeme ich v St. Christophe, v Chamonix, pod Zermatom, pod neslávne známou sopkou Popocatepetl, pod juhoamerickou Aconcaguou.
Najpozoruhodnejším pre priaznivcov Veľkej Fatry, je však „cintorín“ povyše hotela Kráľova studňa. Je to cintorín bez mŕtvych; nikdy sa k nemu nepriblížil pohrebný sprievod, nikto v ňom nikdy nevykopal hrob. Chodí sa na toto pietne miesto, k tomuto dôstojnému pamätníku, aby živí vzdali úctu pamiatke obetí Veľkej Fatry. Tu, v priam religióznom horskom tichu a v tôni sviežozelených bučín turista postojí, prejaví pietu, ponorí sa do spomienok na tých, čo v horách hľadali krásu a našli v nich koniec svojej životnej púte.
Osudný Silvester
Sú medzi nimi aj mená dvoch mladých ľudí – Ing. arch. Jána Šipkovského a jeho priateľky Ing. arch. Evy Hrušovskej. Ich príbeh patrí medzi najtragickejšie a najsmutnejšie ľudské tragédie, čo sa odohrali medzi Krížnou a Kráľovou studňou, pretože láska k horám a k fatranským výšinám sa im stala osudnou.
V posledný deň roku 1977 sa dvojica, plná odvážnych životných plánov, predsavzatí a očakávaní, rozhodla privítať Nový rok v horskom hoteli Kráľova studňa. Vybrali sa z Banskej Bystrice cez Tureckú a sedačkovou lanovkou sa vyviezli na vrchol Krížnej. Odtiaľ sa pešo vybrali do horského hotela Kráľova studňa, vzdialeného necelé tri kilometre. Do hotela, kde ich čakali priatelia, už ale nedošli.
Po nahlásení tejto udalosti záchranári začali záchrannú akciu. Ako spomína vtedajší člen Horskej služby Ľubomír Mistrík, jej výsledok bol pre členov záchranného tímu zdrvujúci: „Na turistickej trase v oblasti Malej Krížnej ležalo bezvládne telo Jána Šipkovského. V okolí začali hľadať jeho priateľku Evku. Po dlhom úsilí za pomoci záchranárskeho psa našli na trase smerom na Krížnu jej rukavicu s lyžiarskou palicou. Pre zlé počasie a vietor zrejme nevidela vrcholovú stanicu a odbočila vpravo na Veľkú Ramžinú, kde ju lavína strhla do doliny. Miesto, kde sa nachádzalo jej telo, našiel náš štvornohý lavínový pomocník. Svoj studený, biely rov našla pod dvojmetrovou snehovou pokrývkou...“
Do služby chodili pešo
Začiatky vzniku Horskej služby Veľká Fatra, ktorá sa spája aj so vznikom celoštátnej organizácie Horskej služby na Slovensku v roku 1954, neboli ľahké. Základnou investíciou bolo len nadšenie a nezištná snaha pomáhať ľuďom v horách. Jej dobrovoľní členovia slúžili po sobotách a nedeliach na lyžiarskych svahoch, turistických trasách a v lezeckých terénoch; horský hotel Kráľova studňa poskytol záchranárom miestnosť na zriadenie ošetrovne. Do služieb chodili pešo Bystrickou dolinou až do hotela Kráľova studňa.
Ako sa zvyšoval počet návštevníkov slovenských hôr počas celého roka, zvyšoval sa, bohužiaľ, aj počet ich obetí. Prvý symbolický cintorín vznikol už v roku 1940 vo Vysokých Tatrách pod Ostrvou. Postupne sa motto vzniku „Mŕtvym na pamiatku, živým na výstrahu“ prenieslo do ostatných horstiev a bolo podnetom na zriadenie pietnych miest a symbolických cintorínov v Západných Tatrách, Nízkych Tatrách, Slovenskom raji a v Malej Fatre.
Členov veľkofatranskej Horskej služby roky trápilo, že najväčšie horstvo na Slovensku nemá pietne miesto obetiam hôr. Nakoniec sa členom Klubu seniorov Horskej služby Veľká Fatra-juh podarilo túto myšlienku premeniť na skutočnosť.
Pietne miesto je spomienkou aj mementom
Pamätné miesto obetiam hôr vo Veľkej Fatre slávnostne otvorili 20. augusta 2011 na podnet členov Klubu seniorov Horskej služby Emanuela Bullu, Ing. Ľubomíra Mistríka a PhDr. Štefana Halmaia. Projekt vytvoril Ing. arch. Vladimír Tomala. Na prácach sa podieľali dobrovoľní i platení členovia HS. Úsilie Klubu seniorov HS finančne podporilo mesto Banská Bystrica vedno s Horskou záchrannou službou Veľká Fatra, Klubom slovenských turistov, Banskobystrickým samosprávnym krajom, súkromnými sponzormi a finančnými zbierkami prispeli i samotní členovia Horskej služby.
Výber miesta v sedle Krížnej nad hotelom Kráľova studňa nebol náhodný. Autori myšlienky vychádzali z toho, že tu sa spájajú štyri horstvá. Pietne miesto sa nachádza na frekventovanom turistickom priechode, pod skalným bralom Smrekovica, 570 metrov od horského hotela Kráľova studňa. Na vyvýšeninu skalného masívu tu osadili oceľový kríž. Pod ním je na skalnej stene upevnená tabuľa s menami obetí od roku 1954, keď sa začali evidovať. Doteraz ich je tam päťdesiatjeden!
Od roku 2011 sa každoročne stretávajú pri kríži nad hotelom Kráľova studňa a pripomínajú si tých milovníkov hôr, ktorí v nich zahynuli. Pri tejto príležitosti sa na Kráľovej studni stretávajú aj s členmi Horskej služby z ostatných slovenských horstiev a so širokou turistickou verejnosťou.
Najkrajšie trasy
Najkrajšou trasou pohoria je hrebeňová Veľkofatranská magistrála, značená červenou farbou, ktorá sa tiahne severojužným smerom od Ružomberka cez najvyšší veľkofatranský vrch Ostredok (1 596 m n. m.), Suchý vrch (1 550 m n. m.), Borišov (1 510 m n. m.), Ploskú (1 532 m n. m.), Rakytov (1 567 m n. m.) a Krížnu (1 574 m n. m.). Územie Veľkej Fatry je ohraničené Hiadľovským sedlom, Kraľovanmi, Hronskou Dúbravou a Fačkovským sedlom. Horský hotel Kráľova studňa sa nachádza v pohorí Veľkej Fatry na strednom Slovensku v nadmorskej výške 1 300 m n. m.
Tak ako patrí k turistickej trase v tejto oblasti návšteva neďalekého pamätníka obetiam Slovenského národného povstania, dostala sa do povedomia turistov aj návšteva pietneho miesta obetiam hôr, ktoré je nielen spomienkou na tých, čo zahynuli v tomto horstve, ale je tiež varovaním pre súčasníkov, aby nepodceňovali nebezpečenstvá a nástrahy horského prostredia. Hory nestačí milovať. Treba im aj rozumieť a rešpektovať ich.
To aj preto, že dlhodobá štatistika tragédií v slovenských horstvách uvádza, že len v priebehu jediného roka dochádza v našich horách priemerne k dvadsiatim smrteľným úrazom. Viac ako osemsto úrazov býva ťažkých a v priemere tisícdvesto ľahkých.
Pamätajme na túto neradostnú štatistiku zakaždým, keď sa do hôr vyberieme za poznaním, krásou a odpočinkom. Svojou rozvážnosťou, rešpektovaním zásad pobytu a pohybu v horách, reálnym odhadom svojich schopností a síl, má každý z nás možnosť, ba dokonca povinnosť pričiniť sa o to, aby na symbolických cintorínoch v slovenských horách už nepribúdali tabule s novými menami obetí.
Na tabuľke s menom nášho horolezca Jána Kaňu, ktorý zahynul v júli 1967 na 4 013 metrov vysokom štíte Dent tu Géant v oblasti Mont Blancu, sa skvie motto: „Ľudia prichádzajú a odchádzajú, len hory stoja večne!“
