BANSKÁ BYSTRICA. Do jednej z volebných miestností v Banskej Bystrici išiel Vladimír Strmeň voliť hneď v ranných hodinách. „Volil som tak, aby som neurazil vlastnú históriu. A urobiť by tak mali aj ostatní,“ hovorí. Nemalo by ísť podľa neho o žiadne protestné hlasovanie. „To sa napokon môže obrátiť proti nám. Už sme to zažili,“ hovorí.
História sa pritom podľa neho oklamať nedá, aj keď by ju mnohí jedinci chceli ťahať za nohu. „Akékoľvek extrémistické názory nemajú v modernej demokratickej spoločnosti miesto,“ hovorí. O to viac ho zaráža, ak v obciach, ktoré za vojny nacisti vypálili, alebo vyvraždili ich obyvateľov, dnes dostávajú extrémistické tendencie opäť miesto. „Mladí to možno robia z nevedomosti, možno je to revolta, možno recesia. Nerozumiem však starším ľuďom, ako mohli tak rýchlo zabudnúť na to zlo, čo vojna so sebou priniesla,“ hovorí.
O vojnových hrôzach hovorí otvorene
Jeho rodina žila v osade Richtárová pri Starých Horách a jeho matka unikla smrti iba náhodou. Z horiaceho domu sa jej podarilo uniknúť iba vďaka tomu, že dom mal zadný vchod.
On sám nastupoval v roku 1942 ako elév vojenskej hudby pešieho pluku v Banskej Bystrici. Po vypuknutí Povstania poverili ich hudobnú zložku obnovou kasární. Neskôr sa pridal k partizánom a bojoval v partizánskej jednotke Pristach. V bojoch pri Turčianskych Tepliciach utrpel vážne zranenie.
„Našťastie, hneď sa ma podarilo previesť do nemocnice v Banskej Bystrici, operoval ma popredný chirurg Daniel Petelen. Boli to chvíle, ktorým by už mladá generácia ťažko verila, no mala by ich počúvať. Na mnohé veci by sa dívali inak,“ hovorí stále čiperný pán Strmeň. Operačka išla v tom čase na tri zmeny, operovalo sa aj v noci. „Pod oknom operačnej sály boli naukladané ľudské končatiny, ktoré museli amputovať. Ležali v kaluži krvi. Nebol čas ich odnášať, lebo pribúdali stále noví zranení,“ zaspomínal si počas posledného výročia SNP.
Autor: ETA
