BANSKÁ BYSTRICA. Výročie nežnej revolúcie si dnes v Banskej Bystrici pripomenieme viacerými podujatiami. Hoci novembrové udalosti z roku 1989 akosi podvedome spájame hlavne s Prahou a Bratislavou, bokom nezostala ani Banská Bystrica.
A zohrala v celom revolučnom procese dôležitú úlohu. Novinár Ivan Bača, jeden z aktérov revolúcie v Banskej Bystrici, v tom čase pracoval ako regionálny spravodajca Roľníckych novín v Stredoslovenskom kraji.
„Bratislava nemala veľký záujem o dianie v kraji, presne tak ako v súčasnosti, ale nedalo mi a išiel som krátko po vypuknutí revolúcie na Námestie SNP, kde sa mala konať ohlásená demonštrácia študentov banskobystrickej pedagogickej fakulty,“ spomína si Ivan Bača.
Odstrihli ich od zvuku
Tak ako sa začalo plniť námestie študentmi, na balkóne vtedajšieho mestského národného výboru sa zhromaždilo niekoľko funkcionárov na čele s jeho predsedom.
„Napriek tomu, že niektorý z pracovníkov úradu umožnil študentom napojenie zvukovej aparatúry, aby všetci počuli, o čom je reč, súdruh predseda dal príkaz „odstrihnúť“ elektriku. Dav začal kričať, kde ste novinári, kde sa skrývate, prečo nenapíšete o tom, čo sa deje v Banskej Bystrici,“ hovorí Ivan Bača.
Zareagoval na pokrik a vyliezol na najbližší stĺp verejného osvetlenia. „Na plnú hubu som vykričal, čo ma trápilo nielen ako novinára, ale aj občana. Neskôr som to napísal do SMERU, do vtedajšieho orgánu stredoslovenského krajského výboru komunistickej strany pod názvom Nechceme sa viac báť. Redaktori k tomu dodali, že som vyslovil aj ich názor,“ hovorí.

Komunisti sa z balkóna vyparili
Až po čase zistil, že pre istotu sa nikto z nich nepodpísal plným menom.
Študáci naokolo zareagovali podľa neho celkom súhlasne a kričali nie celkom spisovne nielen smerom k balkónu a krajskému výboru KSS, odkiaľ sa pomerne rýchlo vytratila suita funkcionárov.
„Po demonštrácii na námestí som sa pripojil k študentom a išiel s nimi do auly na „pajdáku“, kde to vrelo ako v preplnenom kotle. Počas a po búrlivej debate som sa dal do reči s členmi štrajkového výboru, medzi ktorými bol aj terajší novinár z denníka N Daniel Vražda. Slovo dalo slovo a s ďalšími nadšencami sme začali prebúdzať Banskú Bystricu,“ dodal.
Čo ho vtedy najviac hnevalo, bol nezáujem redakcie Roľníckych novín o dianie v kraji, čo mu na druhej strane umožnilo, aby prvé dni a neraz aj noci strávil v banskobystrickom koordinačnom centre Verejnosti proti násiliu v Národnej ulici, ktoré vzniklo v priestoroch bývalého krajského cirkevného tajomníka.
Topánky ho tlačili, košeľa škrtila
„Tam som stretol aj Andreja Sámela, neskoršieho prvého námestníka federálneho ministerstva vnútra a prvého ponovembrového generála polície.
Spomínam si na jednu úsmevnú príhodu s A. Sámelom. Jedného dňa sa vytratil, že ide do Prahy a večer pozerám v televízii – Andrej je námestník ministra.
Keď sme sa po čase stretli, pýtal som sa ho, ako sa cítil. – Nuž, divne. Manželka mi kúpila nové topánky a novú košeľu a topánky ma tlačili, košeľa škrtila, pretože som za dvadsať rokov pri „lopate“ odvykol od viazanky a na každom kroku som mal za sebou dvoch ochrankárov, ešte aj na záchod išli so mnou, – povedal.“
Bača hovorí, že v najbližších dňoch chodili po fabrikách, rebelovali medzi umelcami, mladými aj starými.
Namiesto obuškov ich aspoň vypočuli
„Nepríjemný pocit sme mali, keď sme na Krajskej správe Zboru národnej bezpečnosti v Banskej Bystrici vysvetľovali „príslušníkom“, ako by mala polícia pracovať. Bolo na nich vidieť, že by nás najradšej vytrieskali obuškami, ale nevedeli, ako sa to bude vyvíjať ďalej, a tak nás veľkoryso vypočuli a vyprevadili preč.“
Zrazu bol revolucionárom každý
Bača, ktorý bol aj v slovenskej rade Verejnosti proti násiliu dnes hovorí, že keď opadla prvá vlna nadšenia a začalo sa ukazovať, kam pôjde vývoj ďalej, začala sa pripájať hromada odvážnych a najmä všetkého schopných a ochotných.
„Dnes keď čítam a počúvam mnohých „pamätníkov“, tak zisťujem, že nás bolo vtedy asi desaťnásobne viac, ako mala Banská Bystrica obyvateľov,“ hovorí s úsmevom.