Keď Anastasia Kuzminová poskytovala rozhovory po sobotňajších rýchlostných pretekoch, triasla sa ako osika. Mala biele pery a jej rozprávanie prerušovalo drkotanie zubov.
Bolo to ako z ruskej rozprávky Mrázik, keď Nastenka sedela v mrazivom lese a ledva dokázala deduškovi Mrázikovi odpovedať.
„Je mi hrozná zima, už musím naozaj ísť,“ hovorila Kuzminová po dvoch minútach pred novinármi.
V sobotu bolo v horskom stredisku Alpensia približne mínus sedem stupňov, hoci pocitová teplota sa šplhala k mínus pätnástim. Na jej tvári bolo vidieť veľké sklamanie, ale aj to, že mráz jej zaliezal pod kožu.
V pondelok to už neplatilo. Rozhovory rozdávala jedna radosť.
Záujem o striebornú medailistku zo stíhacích pretekov mali viaceré zahraničné televízie. Pri odpovediach sa usmievala, bola uvoľnená a nikam sa neponáhľala. Ochotná bola aj po tlačovej konferencii.
Kuzminová: Na olympiáde bojujem aj za brata. Dal mi jasné inštrukcie Čítajte Keď ju chcel tlačový atašé slovenskej výpravy odviesť bližšie k radiátorom, Kuzminová rázne odmietla. "Nie je mi zima," povedala.
Oproti sobote to bol veľký rozdiel. Pritom v pondelok bolo oveľa chladnejšie, pocitová teplota presahovala mínus dvadsať.
To, čo Kuzminovú hrialo, bol pocit, že dokázala napriek zbabranému šprintu a štyrom trestným okruhom v stíhacích pretekoch predbehnúť jedenásť pretekárok a získať striebro.
Pri jej súčasnej bežeckej forme a skvelom mentálnom nastavení je pravdepodobné, že ešte nepovedala posledné medailové slovo.
