BANSKÁ BYSTRICA. Po jedenásťročnej Miriamke a osemročnej Monike malo do rodiny Michalkovcov pribudnúť vo februári tretie dieťatko. Tešili sa, že dom v mestskej časti Uľanka, ktorý si rodina postupne dávala dokopy, naplní plač najmenšieho drobčeka. Už sa ho nevedeli dočkať rodičia, ani sestričky. Všetko mali prichystané, dokonca aj dve mená – pre chlapca aj dievča.
Pani Beáta, vyštudovaná ekonomická inžinierka, totiž nikdy nechcela dopredu vedieť pohlavie dieťatka. Manžel Vladimír zas krátko predtým ukončil živnosť, aby sa mohol viac venovať rodine.
Koncom februára mal nastúpiť ako zamestnanec do nemeckej firmy, ktorá ponúkala pracovné pozície na Slovensku. V tom čase ešte nemohol tušiť, že namiesto do práce nastúpi na materskú dovolenku a že všetka starostlivosť o tri deti zostane na ňom. Jeho pekná a usmievavá manželka, ktorá bola pre všetkých príbuzných „slniečkom“, totiž pár hodín po pôrode zdravého chlapčeka Mareka zomrela. Život mladej rodiny dostal od života tú najkrutejšiu ranu.
Synčeka nikdy neobjala
Beátka veľmi chcela, aby sa mená všetkým troch detí začínali na M. A tak k Miriamke a Monike pribudol Marek. Nedávno oslávil dva mesiace a je to zdravé a spokojné bábätko. Nikdy však nezažije objatie svojej mamy, pre ktorú bol veľkým darom. Tak ako to bolo aj pri jej dievčatách, ktorým sa venovala s láskou a nadšením.
„Manželka nemala žiadne zdravotné problémy a ešte deň predtým, ako ju prijali do nemocnice, vysávala,“ hovorí Vladimír o posledných ťažkých chvíľach. Mala síce problémy so zrážanlivosťou krvi, no nikoho z rodiny ani len nenapadlo, že to môže ohroziť jej život.
Zlá predtucha ako predzvesť
A predsa v deň keď ju prijali do nemocnice a na ďalší deň naplánovali pôrod cisárskym rezom, sa ho zmocnil pocit, ktorý nevie opísať doteraz. „Celú noc som nemohol spať, zasiahol ma akýsi nepokoj, ktorý som si nevedel vysvetliť. Ani neviem prečo, veď ešte večer pred pôrodom som s manželkou volal a nič nenasvedčovalo tomu, že by mali nastať problémy, “ hovorí.
Zlá predtucha sa naplnila vo chvíli, keď mu na ďalší deň oznámili, že pani Beáta je na anesteziologicko - resuscitačnom oddlení, lebo sa objavili nečakané zdravotné komplikácie. Nepomohla ani okamžitá resuscitácia a silné krvácanie sa nedarilo zastaviť. Beátu sa nepodarilo z bezvedomia prebrať a rodinu opakovane odkazovali, nech zavolajú o hodinu. A potom o ďalšiu. Vladimíra čakala ďalšia bezsenná noc. „Na ďalší deň ráno nám volali, že ak sa s ňou ešte chceme rozlúčiť, máme okamžite prísť,“ hovorí.
Manželka bola v tom čase v hlbokom bezvedomí. Cítil ešte teplo jej dlaní, no už vedel, že odchádza. Zarazilo ho žlté sfarbenie jej kože, aké sa objavuje pri poškodení pečene. „Môžeme sa iba domnievať, či jej pri resuscitácii nepoškodili pečeň, lebo pitevnú správu doposiaľ v rukách nemáme. Keďže však máme pochybnosti o poskytnutej zdravotnej starostlivosti, obrátili sme sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,“ hovorí.
Musím hľadieť dopredu. Kvôli deťom – hovorí Vladimír
Malý Marek je našťastie zdravé a životaschopné dieťa. Na detskom oddelení im vyšli v ústrety tým, že ho tu nechali dlhšie, kým rodina zariadi záležitosti okolo pohrebu.
„Našťastie, veľmi mi s malým pomáha rodina. Moja sestra aj švagriná, ale tiež ostatní,“ hovorí.
Prišli však aj ekonomické problémy. Mladá rodinka splácala na dom hypotéku a odrazu sa objavil prudký výpad príjmov. Materskú vypočítali pánovi Vladimírovi na 330 eur. „Ešte čakám na vypočítanie vdovského, ale budeme to mať veľmi ťažké. Našťastie banka nám v tejto situácii umožnila odklad splátok,“ hovorí.
Nevzdáva to však a musí hľadieť dopredu. Kvôli deťom. Bez problémov dokáže navariť, oprať, prebaliť a okúpať Mareka, pomôcť dcéram s učením. Hovorí, že keď je doslova zavalený prácou, aspoň nemusí myslieť na prežité hrôzy. „Nie vždy sa to dá, niekedy prídu spomienky samé. Moja manželka bola vzácny človek. Nedokázala sa hnevať, byť podráždená, celú rodinu vždy držala nad vodou,“ dodal.
Najťažšie bolo dievčatám vysvetliť, že mama tu už nie je: „To bol najťažší moment, no čas ich postupne upokojil. Len si musíme dávať pozor my dospelí, lebo deti plačú, keď my plačeme,“ hovorí.
Veľké plány do budúcnosti si robiť nechce. Vie, že ich môže skrížiť osud tak, ako jeho 33 – ročnej manželke. „Chcem len to, aby deťom nič nechýbalo a aby necítili smútok za mamou. Už žijem iba pre každý konkrétny deň, nič neplánujem.“
Teší sa však z toho, že ide jar a bude môcť pokračovať v práci na domčeku. „Ešte tam treba dokončiť toľko vecí, no aspoň pri tom nebudem myslieť na to, čo sme museli prežiť,“ dodáva.
Veľmi ho prekvapili aj reakcie ľudí na internete, ktorí sa dozvedeli o ich nešťastí. Známych aj celkom neznámych.
Rodinu podporili finančne, poslali detské oblečenie. „Každému by som chcel zo srdca poďakovať. Práve v ťažkých chvíľach si človek uvedomí ľudskú blízkosť a fakt, že dobrí ľudia medzi nami stále žijú,“ dodal.
