PONIKY. Prvý júnový víkend bude patriť v Ponikách už 22. ročníku detského folklórneho festivalu Zdola ponickýho mlyna. Počas dvoch festivalových dní pripravili organizátori nielen zaujímavé vystúpenia detských folklórnych súborov a folklórnych súborov dospelých, ale aj ekumenické služby Božie, stretnutie rodákov, krojovaný svadobný sprievod a sprievod detských súborov, ale tiež spomínanie na významné osobnosti. Spomínať sa bude na nedožité sté výročie narodenia folkloristu Jána Kapustíka a Ondreja Madoša.
Na festivale po prvý krát predstavia aj dokumentárny film Poniky, Poniky....., ktorého autorom je dokumentarista a filmár MILAN KOSEC, ktorý z tejto obce pochádza. Pri tejto príležitosti sme mu položili niekoľko otázok.
Filmový dokument vznikal tri roky. Čo všetko v ňom priaznivci folklóru a tradícií nájdu?
Moja rodná obec je širokej verejnosti známa najmä tureckým vpádom a básni Sama Chalupku Turčin Poničan. V úvode filmu sme nemohli obísť tieto tragické udalosti. Poniky, v tom čase mestečko, bolo v 17. storočí vyplienené a mnoho obyvateľov odvlečených do zajatia.
Vo filme sa diváci budú môcť zoznámiť s typickými zvykmi a tradíciami obce, ako sú Fašiangy, Turíce, Veľká noc, krst dieťaťa, svadba, Vianoce. Samozrejme, neopomenuli sme viaceré sezónne práce, remeslá a naše krásne ponické výšivky, kožúšky, či svadobné party. V dokumente sme sa snažili zviditeľniť najzaujímavejšie dianie v dávnej minulosti, aby aj budúce generácie vedeli, že v Ponikách odjakživa žili pracovití ľudia, s krásnymi piesňami, tancami a zvykmi. Zároveň som rád, že v obci žijú ľudia, pre ktorých tradície veľa znamenajú. Aj tento dokument mohol vzniknúť vďaka podpore obce a jej starostu Jána Beňa.
Si rodákom z tejto obce a dodnes sa sem rád a často vraciaš. Čo ťa pri tvorbe filmu najviac oslovilo a čo by malo byť jeho odkazom nielen pre samotných obyvateľov obce, ale aj pre ľudí, ktorí chcú tento krásny kút spoznať bližšie?
Vo viacerých sekvenciách dokumentu sme sa snažili ukázať tento nádherný, rázovitý kraj. Príroda a tunajší ľudia žili odjakživa vo vzájomnej symbióze. Odrazilo sa to v každodennom živote ľudí, čiže aj vo zvykoch a tradíciách, ktoré sme sa snažili priblížiť tak, ako si to ešte tunajší pamätníci uchovali. A všetka nádhera, veselé i ťažké chvíle tunajšieho človeka sa odrazili v úžasných piesňach.
Poniky majú neskutočné množstvo piesní, ktoré sa vďaka spevákom, folkloristom a milovníkom hudby stále zachovávajú. Naši národní umelci, ako je Ján Močko, Ján Palovič-Rocko, Miro Šávolt, Zuzana Piarová, Zuzana Iskrová a mnohí ďalší speváci a speváčky, Poniky zviditeľňujú v trávniciach, svadobných, regrútskych piesňach a rozkazovačkách.
Presvedčiť sa môže každý, kto príde na Detský folklórny festival Zdola ponickýho mlyna.
Je tento film výhradne tvojim autorským dielom?
Venujem sa dokumentárnej tvorbe už mnohé roky. Zrealizoval som desiatky filmov z rôznych regiónov Slovenska, ktoré boli vysielané v RTVS 2 , ale aj v regionálnych a zahraničných televíziách. Mnohé z nich boli autorské filmy, od námetu, scenára, kamery a réžie. Pri samotnej realizácii spolupracujem vždy s tvorivým kolektívom, so zvukármi, strihačmi, moderátormi, hercami.
Projekt Poniky, Poniky...bol nápadom Mariky Palovičovej a jej netere Mišky Škamlovej, s ktorými som spolupracoval na scenári.
V projekte Party v 21. storočí očarila aj krása party z obce Poniky Čítajte Obidve, ako rodáčky z tohto podmanivého a krásneho kraja, sa venujú mnoho rokov témam, so zreteľom na folklór. Ich zásluhou je v Ponikách sprístupnená aj Ponická izba, ktorá návštevníkov zoznámi s našimi krojmi, výšivkami, typickým zariadením ponických domov, ale aj so životom nášho rodáka, básnika Štefana Žáryho. Marika Palovičová a Miška Škamlová počas troch rokov dali dokopy vyše 80 nadšencov folklóru, vďaka ktorým sme mohli nakrútiť celý dokument.
Čím sú pre teba Poniky nielen ako pre filmára, no predovšetkým pre rodáka, ktorý pozná tunajších ľudí a zvyky?
Kedykoľvek prídem domov, vždy cítim svoju lásku a úctu k rodnému kraju. Teším sa z každého stretnutia s ľuďmi, s Hutníkmi, Lehoťanmi, Poničanmi. Mnohých stretnem naozaj zriedkavo, ale o to viac ma teší takéto náhodné stretnutie s ľuďmi, ktorých som si vždy vážil. Dáva mi to silu a nesmierny dobrý pocit, ktorý ma utvrdzuje, že hoci som z Poník odišiel, že sem patrím., som tu stále doma.
Ktoré osobnosti z obce ťa svojou tvorbou zaujali najviac?
V Ponikách, na dolnom konci kde som vyrastal, bolo veľa starých žien, susediek. Zrobené ženičky, často si podvečer prišli posedieť k nám na lavičku, kde sa s mojou starkou dlhé hodiny rozprávali, spomínali. A ja, ako malý chlapec som priam hltal ich príhody, životné skúsenosti, čo ma neraz ovplyvnilo pri písaní mojich príbehov a poviedok. A vlastne aj v ďalšej tvorivej dokumentárnej práci.
Práve obyčajné a jednoduché ženy, so svojim sedliackym rozumom mi dali do života akúsi prioritu-počúvať iných ľudí a mať k nim úctu.
Tak ako som to neskôr videl u mojej najstaršej sestry Edity, ktorá ako tunajšia učiteľka, najmenej dvadsať rokov organizovala kultúrno-spoločenský život v obci. Boli to podujatia pre deti, mládež, ale aj strednú a staršiu generáciu. Jej húževnatosť a tvorivosť stali sa akýmsi pilierom mojej celoživotnej tvorby.
