BANSKÁ BYSTRICA. Donedávna sme ju poznali ako Simonu Strelcovú. Dnes sa táto mladá Banskobystričanka volá Simone Sophie Stewart . Simone je vskutku originálny a rýdzi človek. Je úprimná, hovorí, čo si myslí, resp. píše, čo si myslí. Pretože rečou sa dorozumievať nemôže.
Je inteligentná, študuje slovenský jazyk a literatúru na banskobystrickej Univerzite Mateja Bela. Je vtipná, rada sa smeje a jej smiech je spontánny a nákazlivý. Miluje Upírske denníky a tancuje na vozíku... Píše básničky, poviedky, pred dvomi rokmi jej vyšla kniha Mária a čarovný prsteň a chystá sa vydať svoju druhú knihu, ktorá bude mať podtitul Ako brať hendikep s humorom.
Prednedávnom ste si zmenila meno. Môžete prezradiť, prečo?
Áno, volám sa Simone Sophie Stewart, pretože ma osud, takpovediac, plesol o zem a ešte riadne zmastil... Len si predstavte, že vám tragicky zomrie mama a potom vám pokrvná rodina, obrazne povedané, bodne nôž do chrbta a vykašle sa na vás.
Možno to bude znieť neuveriteľne, ale na zmenu mena a priezviska ma naviedla moja mama v sne a, mimochodom, vždy som túžila po americkom mene. Nie nadarmo sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré.
Čo všetko sa za posledné roky ešte zmenilo vo vašom živote?
Čo sa zmenilo? Okrem toho, že mi zomrela mama, nemám už toľko priateľov. Vôbec nemajú na mňa čas, lebo majú veľa povinností. Takže sa prebíjam životom skoro úplne sama. Žijem s otčimom, ktorý sa musí starať ešte aj o moju sestru, sme úplne bez pomoci blízkych.
Jediná podpora čo mi zostala, sú jedna alebo dve kamarátky a môj priateľ, moja láska. S týmito troma ľuďmi si píšem a stretávam sa. Je to šialene smutné, zostali mi len traja ľudia, ktorí po maminej smrti ešte stále majú o mňa záujem. Okrem toho mám problém zohnať spoľahlivých asistentov na šesť alebo osem hodín denne.
A čo váš zdravotný stav? Je to lepšie?
Môj zdravotný stav je, bohužiaľ, nemenný. Mám diagnózu detská mozgová obrna - spastická kvadruparéza plus bezrečovosť. Ale teraz som cez občianske združenie Nožička začala cvičiť s pomocou fyzioterapeutov. Jednu hodinu raz do týždňa. Z toho sa veľmi teším.
Hoci to cvičenie nezlepší môj stav, uvoľní svalový tonus, ktorý mi spôsobuje bolesť, znemožňuje pohyb horných a dolných končatín a prehĺtanie. Veľmi by mi pomohlo aj intenzívne cvičenie, konkrétne rehabilitačný pobyt v Adeli centre v Piešťanoch alebo cvičenie v R1 - Centrum intenzívnej terapie v Banskej Bystrici. Lenže tieto rehabilitácie sú finančne náročné.
Čo teraz robíte, študujete alebo pracujete?
Som študentkou filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela. Študujem vedecký odbor - slovenský jazyk a literatúra. Keď doštudujem, budem jazyková alebo literárna vedkyňa. No musím povedať, že naše školstvo nie je pripravené na študentov s telesným postihnutím a s iným zdravotným znevýhodnením. Je to pre mňa dosť náročné, najmä fyzicky, pretože mám more písania, čo sa týka seminárnych prác. Nie každý osobný asistent je stavaný na pomoc pri celkovom štúdiu.
Študent s telesným postihnutím sa nie vždy stretne s pochopením vysokoškolského profesora, ako je tomu aj v mojom prípade. Mám problém s dvomi profesormi, ktorí ma chcú dostať zo školy.
