BREZNO. Od minulého týždňa mesto Brezno dodávateľsky obnovuje fasádu zvoničky v miestnej časti Brezna, v Bujakove.
Prvá zvonička, zvaná cengalka, bola postavená z dreva
Zvoničky sa najčastejšie nachádzajú v obciach, ktoré kaplnku ani kostol nemali. Ich história siaha ešte do 18. storočia, kedy podnet na ich vznik dal predovšetkým ohňový patent Márie Terézie, vydaný 21. augusta 1751. Obsahoval dovedna 30 článkov, a to napríklad základné protipožiarne zásady pri výstavbe domov, povinnosť vybaviť obce zvoničkami a službu nočných hliadok, ako aj základné zásady hasenia požiarov.
Prvotná zvonička v Bujakove, ľudovo nazývaná cengalka, bola postavená z dreva. Na jej minulosť si zaspomínal 73-ročný Ján Lepko, ktorý v tejto miestnej časti Brezna žije od svojho narodenia.
„Zvonička bola spočiatku postavená na dvoch koloch z lipy a so strieškou zakrývajúcou zvon. Tú, ktorá má súčasnú podobu, dal postaviť rodák z Bujakova, už zosnulý Ján Machnič.
Na Ulici Padličkovo bola voľakedy kolkáreň a na jej mieste mal na jeho návrh stáť malý kostol, ktorý nebol ani v blízkej Rohoznej, preto ľudia chodili do Brezna. Keďže sa to ujovi Machničovi nepodarilo vybaviť (dnes na tom mieste stojí dom), dal postaviť zvoničku. Pamätám si ešte z čias detstva, ako si s mojím otcom vymieňali kvádre za tehly, z ktorých sú postavené oblúky a piliere.“
Zvonilo sa v nedeľu na obed, pri požiaroch aj pohreboch
Zvonička slúžila na hlásenie rôznych udalostí. „Susedia, ktorí bývali blízko nej, zvonili v nedeľu na obed, ale aj pri pohreboch, keď išiel sprievod, a pri požiaroch, napríklad keď horela udiareň, alebo aj domy.
Kto dobehol prvý, začal zvoniť a hneď sa ľudia zbehli dookola. Pamätám si na zážitok, keď hasiči mali námatkové cvičenia, otec bol veliteľom. Večer k nám domov prišiel nejaký pán, s otcom spolu posedeli, pojedli, počkali na jedenástu hodinu a zapálili dymovnice, akože horí,“ spomína Ján Lepko.
Nový zvon. (zdroj: J.L. )
Ako ďalej pokračoval, v prvom rade dym zbadala fabrika, začala trúbiť, potom niekto začal búchať na zvoničke, a medzi prvými dobehol obchodník Kalický.
„V Bujakove sme vodovod nemali, preto každý schytil vedro alebo dve, a tak sa hasilo. V obchode síce bolo dlhšie vyvesené, že bude cvičenie, ale na to ľudia zabudli a nakoniec bol z toho poriadny poplach,“ dodal Ján Lepko s úsmevom.
Mesto sa postaralo o renováciu
Odvtedy, ako zvoničku v 50-tych rokoch postavili, nebola rekonštruovaná. Až do minulého týždňa, kedy mesto na základe dodávateľských prác začalo s jej opravami, ktoré potrvajú asi do polovice augusta.
Ako informovala vedúca investičného odboru mestského úradu Zuzana Ďurišová, renovuje sa stará omietka, sokel a vybudujú tiež nový okapový chodník. Pribudne aj nový zvon, ktorý dali vyrobiť miestni obyvatelia, ako aj časom drevená soška sv. Floriána. „Niektorí rozmýšľali o soške Panny Márie, no pred Bujakovom stojí kríž, pretože na tomto mieste za vojny pochovali rumunských dôstojníkov a vojakov. Rozhodli sme sa preto pre patróna hasičov.“
Bujakovci dali urobiť nový zvon
Zvon ešte v drevenej zvoničke bol za druhej svetovej vojny prestrelený, podľa Jána Lepka, už nemal hlas.
„V 60-tych rokoch ho mesto vymenilo za zvonec z liatiny z nového cintorína a ten prvotný som našťastie odložil. Zvon musí pekne zvoniť, nie búchať ako hrniec. Pred časom sme Bujakovci dali urobiť nový zvon, ktorý, ako aj pôvodný, ten zabitý, odliali v Hronci.
Rovnaký je váhou aj veľkosťou. Vyrobený je z mosadze, bronzu, medi a zliatiny, je to tzv. spieš, zvonárina. Nemôžeme ho však zavesiť, pokiaľ na zvoničke nebudú riadne dvere, aby ho niekto nevzal. Zaujímavosťou tiež je, že na zvoničke je aj nivelačný bod, ktorý určuje pevnú výšku nad morom.
„Na vynovenú zvoničku sa tešíme, ako aj na to, že po dlhom čase v nej zazvoní ten, ktorý na nej zvonil aj voľakedy,“ uzavrel Ján Lepko, ktorému za tieto cenné informácie ďakujeme.
