BADÍN. V minulosti bola modrotlač na Slovensku veľmi populárna.
Išlo o obľúbené a rozšírené remeslo, ktoré si našlo svoje miesto aj v tradičnej ľudovej kultúre. Tak ako iné slovenské remeslá, aj modrotlač začala postupne upadať.
V súčasnosti je o ňu, našťastie, čoraz väčší záujem, keďže aj folklórna tematika zažíva na Slovensku veľkú renesanciu. Remeselníkov, ktorí sa tejto činnosti venujú, je však málo, navyše, začiatky sú ťažké. Svoje o tom vie aj učiteľka a modrotlačiarka Lucia Dovalová z Badína pri Banskej Bystrici.
V znamení indiga
Modrotlač je farbenie plátna alebo bavlny. Pomocou papu, inak nazývaného aj rezerva, sa predznačí vzor, ktorý bude na látke neskôr biely.
Po zaschnutí sa látka namáča do modrého farbiva, teda indiga. Najväčším problémom pre začínajúcu modrotlačiarku Luciu Dovalovú bola práve rezerva. „Vzor sa odtláča pečiatkou alebo sa maľuje štetcom, ktorý sa namáča do špeciálnej zmesi, ktorá sa volá rezerva. A to je možno aj to najvzácnejšie na modrotlači, lebo recept na rezervu nezoženiete, každý má svoj, a ani v dostupných v prameňoch sa o ňom nedočítate. Aj ja som si musela svoju rezervu vyvinúť sama,“ hovorí o svojich začiatkoch modrotlačiarka.
Taká malá alchýmia
Rezerva musí navyše spĺňať niekoľko dôležitých kritérií. „Rezerva je kombinácia niekoľkých chemických látok. Dôležité je, aby sa táto zmes po zaschnutí neolupovala, musí držať na plátne a nemôže byť rozpustná vo vode, lebo indigo je v podstate vodná suspenzia,“ vysvetľuje Dovalová. Rezerva je navyše zelená, po zafarbení látky indigom sa musí vyprať v kyslom roztoku, aby ostal vzor biely.
Dlhá cesta k modrej
Vytvorenie vlastnej rezervy nie je zďaleka poslednou zložitou časťou procesu. Namáčanie látky do indiga sa nemôže zanedbať, inak by nebola zafarbená rovnomerne.
