Prejsť banskobystrickou ulicou Pod Turíčkou nedá veľkú námahu. Je pomerne krátka, ani sa nepotrebujete drgáľať autiakom. Domce po oboch stranách uličky sú úhľadne poukladané, opreté jeden o druhý, akoby boli z lega. Miestni poznajú túto mestskú časť skôr ako Podryba, ale aj ako – hoci územnosprávne to celkom nesedí – Uhlisko, kde sa kedysi rozprestieralo chýrne škvarové ihrisko futbalistov ŠK Slávia. Či dokonca ako Žlté Piesky, ktovie.
Popri ulici Pod Turíčkou, ktorá na svojom západnom konci takmer vyúsťuje na Golianovu ulicu – čo je v tejto súvislosti priam symbolické – denne prefrnkú stovky autiakov smerom na Hornú Mičinú. No nielen ich vodiči, ale aj z miestnych len málokto vie, že sa tu písala jedna z kapitol Slovenského národného povstania.
A možno ani netušia, kde stál domec Imricha Bohúňa, ktorý v tomto príbehu zohral významnú úlohu. Stolár Bohúň, pracujúci v podbrezovských železiarňach (legendárny herec Ivan Palúch neraz s úškrnom spomínal, že vo verejnosti boli známe skôr ako „göringwerke“), bol sociálny demokrat, člen banskobystrického Revolučného národného výboru a za Povstania aj člen Slovenskej národnej rady za KSS (od zjednocovacieho zjazdu).
Ako riadny člen nechýbal teda ani na 9. zasadnutí SNR 29. septembra 1944 o 17. hodine v zasadacej sieni Obchodnej a priemyselnej komory v Banskej Bystrici na dnešnej Skuteckého ulici (paradoxne, v rokoch Slovenského štátu niesla názov Hitlerova, aby ju po skončení II. svetovej vojny na sklonku 40. rokov premenovali na Stalinovu), ktoré prijalo uznesenie SNR o vzájomnom pomere domáceho a zahraničného odboja.
o o o
Viliam Kmeť (nar. 14. 1. 1915 v Púchove, okres Považská Bystrica), nielenže až do pohnutého roku 1944 nemal ani potuchy o existencii banskobystrického stolára Imricha Bohúňa, ale ani sa ničím nelíšil od svojich rovesníkov, žijúcich bežný život smrteľníkov v československej realite obdobia medzi dvoma vojnami. Bol synom železničiara, ktorý si s manželkou Vilmou postavil v Martine domček a svoj voľný čas zasvätil ochotníckemu divadlu.
Zomrel mladý na rakovinu, a tak sa mladý Viliam voľky-nevoľky musel zapojiť do pracovného procesu, prízemnejšie rečeno šiel robiť a pomáhať tak svojmu mladšiemu bratovi Miroslavovi (1919, Púchov) v jeho ambícii vyštudovať vysokú školu.
Základnú školu vychodil pubescent Viliam už v Turčianskom Svätom Martine, tam si tiež ako tínedžer odkrútil učňovské roky u svojho menovca, obchodníka Jozefa Kmeťa. Po absolvovaní meštianskej školy si Viliam v septembri 1933 prevzal výučný list, ktorý mu určil profesijný smer obchodníckeho pomocníka, vyučiac sa živnosti so zameraním na obchod so strižným, módnym a galantérnym tovarom.
Po vyučení vonkoncom nešpekuloval, zamestnal sa najprv u Jozefa Kmeťa a potom u iného miestneho obchodníka Ľudovíta Weilla, aby sa neskoršie stal živnostníkom - obchodníkom. Popritom, kráčajúc v šľapajach svojho otca, pôsobil v ochotníckom divadle, prezentoval sa ako výborný huslista a neraz si schuti zanôtil s vrútockým rodákom Františkom Zvaríkom.
Tým Zvaríkom, ktorého poznáme ako výborného herca, operného speváka i interpreta ľudových piesní, ale aj ako člena opery Národného divadla a tiež Frontového divadla, kde sa jeho repertoár skladal z partizánskych, vojenských a ľudových piesní. A nečudo, že si neraz spolu zanôtili, veď mali podobné hlasy a Zvarík interpretoval Viliamove najobľúbenejšie piesne.
Vlastne, keď sa to tak vezme, práve on ich budúceho herca naučil. Je len príznačné, že oveľa, oveľa neskôr sa Zvaríkova životná púť uzatvárala v nemocnici akurát v rukách Viliamovej dcéry Ľubice, ktorú chcel silou-mocou za herečku...
