DOLNÝ HARMANEC/TURECKÁ. Preteky na krniach, či krňačkách sa stali v posledných rokoch príjemnou zimnou retro zábavou v mnohých častiach Slovenska. Tradícia takýchto pretekov siaha až do roku 1957, kedy si partia chlapov z Tureckej pri Banskej Bystrici zmyslela vyskúšať krne aj na iný účel, ako zvážanie dreva zo strmých strání po snehu.
Menej sa už vie o tom, že krne dokázali našim predkom výborne poslúžiť nielen v zime, ale aj v lete. A určite neplatilo príslovie, že v lete na saniach znamená ísť pomaly.
Krne vraj po letných lúkach leteli tak rýchlo, že ich bolo treba brzdiť. Takáto letná krňačková drina sa spája predovšetkým s Dolným Harmancom, ktorý je obkolesený strmými lúkami a pasienkami. Naši predkovia takto zvážali seno ešte v 60. rokoch 20. storočia, o čom sa zachoval aj filmový dokument bratislavského štúdia Československej televízie. Muži z Dolného Harmanca vynášali krne na strmé svahy na chrbtoch a niekedy na ne vraj dokázali podľa autorov dokumentu naložiť aj dva metráky sena.
Pán František robil „brzdu“
František Babjak je rodákom z Dolného Harmanca, dnes žije v blízkom Harmanci. Na časy, keď sa zvážalo seno týmto spôsobom sa dobre pamätá, veď ako dorastajúci chlapec išiel neraz s mužmi do kopcov. „Sane sa niekedy tak rýchlo rozbehli, že sa nedali zastaviť. My, mladí chlapci, sme preto neraz robili brzdu. Ak bol náklad veľký, vzadu za krne sa pripojili lieskové konáre. Na tie sme si sadli a tak sme zozadu brzdili,“ hovorí.
Najťažšie to mali chlapi, ktorí viedli krne na prednej strane. Cez tých sa mohol náklad vždy prevážiť a rýchlo mohlo prísť k nešťastiu. „Zažil som aj takú situáciu. Mužovi, ktorý bol vpredu, sa odlomila z bagandže podkova, ktorou si tiež pomáhal pri brzdení a krne nabrali obrovskú rýchlosť. Našťastie chlap urobil niekoľko sált a vyhodilo ho bokom, lebo inak to mohlo skončiť omnoho horšie,“ dodal.
Ľahké ako pierko
Letné krne museli byť podľa Františka Babjaka omnoho ľahšie, ako zimná verzia. Gazdovia si ich vedeli vyrobiť doma, no vždy sa sústredili na to, aby našli na výrobu čo najľahšie drevo.
Zároveň dobre vedeli, kedy je najlepší čas na zvážanie sena. Nemali byť ani veľmi sucho, ani príliš mokro, lebo vtedy sa krne ťažko ovládali. „Chodili po rigoloch a vedeli presne odhadnúť, kedy je bezpečné zísť dolu a kedy by ich už krne prestali počúvať, “ dodal s tým, že pod kopcami mali pripravené dvojkolesové vozíky, na ktoré celé krne s nákladom naložili. Tak nemuseli náklad sena prekladať na iné vozy.
Zdatní muži sa s krňami dokázali otočiť do strmých kopcov opakovane, hoci to bola úmorná práca. „Rekordérom bol ujčok Schmidt z krčmy, ako sme ho vtedy volali. Dokázal sa za deň otočiť aj sedem krát,“ spomína si František Babjak.
Keďže horské lúky sa nachádzali veľmi ďaleko od dediny, muži vo vrchoch počas kosby neraz aj prespávali. „Ak bolo pekne, tak pod hviezdami, alebo si urobili provizórne obydlie z čečiny,“ hovorí. Kosiť museli začať už veľmi zavčasu, kým ešte bola rosa, lebo vtedy im to išlo ako po masle.
V Tureckej zas mali zvlače
Dolný Harmanec a jeho letné krne boli zrejme na okolí raritou, no aj v blízkych podhorských obciach si pri zvážaní sena z vrchov pomáhali, ako sa dalo. Starosta Tureckej Ivan Janovec hovorí, že v ich obci sa používali takzvané zvlače – dômyselný drevený vozík s kolieskami. Dnes jeden z týchto starých vozíkov slúži ako ozdoba pri jeho dome.
repliky pôvodných zvlačov však vyrobil aj jeho ujo Jozef Kontúr, ktorý dnes žije v Starých Horách. Máme tak predstavu, ako zvlače z Tureckej vyzerali.
