ČIERNY BALOG. Čech Aleš Bílek má vo svojom živote dve najväčšie lásky. Prvou sú, ako tvrdí, jeho manželka a ich tri deti a hneď za nimi Čiernohronská železnica v Čiernom Balogu, ktorú Slovákom pomáhal zachraňovať.
"Bol som ešte stredoškolák v Plzni a v mesačníku Železničář v roku 1983 vyšiel inzerát na letné pracovné tábory na záchranu železničky. Prišiel som, videl som, zostal som," konštatoval Bílek, pre ktorého sa železnička od roku 1983 stala súčasťou jeho života a je ňou až dodnes. Jej riaditeľom je od roku 1992, keď na nej obnovili prevádzku.
Nebyť ľudí, ktorí vedeli, akým historickým klenotom je železnička a nadšenia niekdajších zväzákov či táborov Stromu života, horehronská lesná železnica by už bola minulosťou.
Železničku chceli zlikvidovať
Rozhodnutím vtedajšej vlády totiž mala byť celá do roku 1985 zlikvidovaná a vozne mali byť zošrotované. Prevádzka na nej sa skončila 31. 12. 1982. Slovo ekológia poznal v tej dobe málokto, nafta stála menej ako sódovka a romantika vône dymu a ihličia nemohla konkurovať rozmáhajúcej sa automobilovej doprave. Železnička mala svoj osud spečatený. Partia nadšencov a mladých ľudí, medzi ktorými bol aj Aleš Bílek, vysokoškolák z Plzne študujúci v Žiline, to však zvrátila.
Nech to para tlačí
"Boli sme partia neuveriteľne úžasných ľudí z celého vtedajšieho Československa, bola to atmosféra tvorivosti, slobody, nápadov, gitár, táborov i stretnutí. Neskôr po ukončení vysokej školy už to bola i veľká miera zodpovednosti. Na vojenčine som napríklad písal doteraz platné prevádzkové predpisy pre železničku, či prvé propagačné letáčiky. Bolo to unikátne prepojenie dvoch mojich vtedajších životných lások - techniky a prírody," hovorí muž, ktorý vždy na konci rozhovoru pozdraví: "Nech to para tlačí!"
Na otázku, či nikdy neoľutoval svoje životné rozhodnutie, reagoval: "Neoľutoval som nikdy, ale, popravde, nepredpokladal som tu až toľko malých závistlivých a zákerných ľudí, s ktorými sa, žiaľ, boríme až doteraz. A že na Slovensku moc neplatia zákony, respektíve platia len niekedy a iba pre niektorých."
Trvalá udržateľnosť ČHŽ je snahou Bíleka a ľudí okolo neho, ktorí sa snažia uchovať slovenskú národnú kultúrnu pamiatku ďalším generáciám.
Nie je to iba romantika
"Zoberme si, že napríklad Horehronské múzeum v Brezne má dodnes 11 stálych zamestnancov platených štátom, a my? Stále nič. Naopak, ešte musíme Lesom SR platiť za doposiaľ protiprávne neodovzdaný majetok železničky, a to od roku 1988, nehovoriac o ďalších finančných záležitostiach vo vzťahu k obci Čierny Balog. Verím, že budúcnosť je v spolupráci s regiónom, konečne máme s kým o našich problémoch aspoň rokovať a verím, že ich aj riešiť. Slovensko má z historického kontextu zaujímavú schopnosť vždy sa až v poslednom okamihu vzchopiť a pokračovať správnym smerom. Tak nech nás para tlačí!" dodal Bílek.
