BANSKÁ BYSTRICA. Hoci pochádza Emka Jalčová z východného Slovenska, jej prechodným domovom sa stala na dlhé mesiace Banská Bystrica. Je žiačkou siedmej triedy Základnej školy pri zdravotníckom zariadení v Detskej fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici a v tunajšej nemocnici sa začala liečiť po tom, čo jej zistili vážne ochorenie. Je to však veľká bojovníčka a všetci okolo nej veria, že aj tento boj vybojuje.
Malá tlmočníčka s veľkým srdcom
List do 18. ročníka projektu Detský čin roka sa rozhodla napísať sama.
„Keďže posunkovú reč v našej krajine málokto ovláda, často pomáham mojim rodičom s tlmočením. A tých situácií je v bežnom živote strašne veľa. Posunkovú reč ma naučili moji rodičia, ešte keď som bola úplne malá. A tak odmalička fungujem ako tlmočníčka v našej rodine. Našťastie mám aj krstnú mamu, ktorá tiež ovláda posunkovú reč. Teraz, keď som vážne chorá a mamka býva často v nemocnici so mnou, pomáha ocinovi s tlmočením ona,“ napísala v liste, na základe ktorého ju nominovali na Detský čin roka v kategórii Pomoc v rodine.
Svoju pomoc rodičom berie ako celkom prirodzenú vec. „V živote je mnoho situácií, v ktorých je potrebné mojim rodičom pomôcť. Chodievam s nimi na úrady vybavovať rôzne potvrdenia, niekedy musím s nimi ísť aj do práce. Keď sme mali v škole rodičovské združenie, aj tam som musela s mamkou ísť a prekladať jej všetko, čo pani učiteľka rozprávala. Pomáham aj pri nakupovaní, aj pri vybavovaní reklamácií. Keď sa mamka potrebuje objednať alebo preobjednať k lekárovi, je mojou úlohou telefonicky to vybaviť,“ zveruje sa.
Tlmočiť musí aj informácie o svojej chorobe
To však boli tie príjemné a zdanlivo bežné chvíle. Po tom, čo ochorela, už musí tlmočiť aj veci, ktoré sa nielen ťažko počúvajú, ale ešte ťažšie sa vysvetľujú rodičom. „Musím mamke prekladať všetko, čo hovoria lekári. Od rôznych vyšetrení cez objednávanie na kontroly až po dávkovanie liekov. A nie je to jednoduché tlmočenie, pretože sa dozvedám všetko, čo sa týka mojej onkologickej diagnózy, otvorene a priamo od lekárov,“ hovorí.
Priznáva, že neraz ju tieto informácie zaskočia, potrebuje ich najprv sama spracovať. „Ale nie je čas na plač, lebo mamka čaká na moje ruky a tlmočenie,“ hovorí.
Je to naše slniečko - hovorí jej teta Jana
Emkinej tete Jane Slovákovej sa hovorí o situácii, ktorá rodinu postihla, veľmi ťažko: „ Emka pomáha svojim rodičom hlavne v bežnej komunikácii. Jej otec nepočuje vôbec, mamka má načúvací aparát, no väčšinou potrebuje pretlmočiť do posunkovej reči, v čom jej Emka pomáha“ hovorí teta s tým, že vždy bolo pre ňu milé sledovať, ako po rozhovore s počujúcimi sa Emka otočí na rodičov a automaticky, bez hlasu, s pomocou rúk im rozhovor pretlmočí.
Pýtali sa: Prečo práve naše Emka
Teta dodáva, že keď sa dozvedeli Emkinu diagnózu, na začiatku tomu nemohli uveriť. „Pýtali sme sa, prečo práve ona. To je ale reakcia všetkých, ktorých zasiahne niečo podobné. Potom nastal kolotoč hospitalizácií, kontrol, cestovania, nových informácií a vtedy čas bežal veľmi rýchlo. A človek sa postupne zmieruje s diagnózou a učí sa s ňou žiť. Keď vidíme zlepšenie, máme nádej, že všetko dobre dopadne. Prešiel rok a dúfame, že bude už len lepšie,“ dodáva.
Začiatky choroby boli podľa nej veľmi ťažké. „ Mala 12 rokov, sama sa musela vysporiadať s tým, čo ju postihlo. Pri oboznámení s liečbou rodičov bola prizvaná aj tlmočníčka do posunkovej reči, no potom už bola komunikácia medzi lekármi a mamou vedená hlavne cez Emku,“ hovorí o ich malej hrdinke. Úder pre rodinu bol podľa nej o to ťažší, že Emka je jedináčik.
„Momentálne má individuálny študijný plán a chodia ju doučovať učitelia z jej základnej školy, za čo sme im, celá rodina, veľmi vďační. Minulý školský rok mala školskú dochádzku kombinovanú: počas hospitalizácií navštevovala Základnú školu pri nemocnici a v domácej liečbe ju navštevovali jej učitelia zo Základnej školy v Poprade na Dostojevského," dodala.
Hlasovať za malých detských hrdinov môžete aj vy na tejto stránke.
