BADÍN. Vo veku 36 rokov sa zaradil medzi veteránov a zbiera jeden úspech za druhým. Kladivár Jiří Koukal mladší je aktuálnym držiteľom striebornej medaily z ME veteránov a na konte má aj mnoho ďalších úspechov.
Žijete v Badíne, avšak prezraďte nám, kam siahajú vaše české korene?
– Ja som sa narodil na Slovensku, moji rodičia sú obaja Česi. Otec bol členom Dukly Vyškov, ktorú zrušili, a kým niektorých atlétov preradili do Prahy, ďalších zase na Slovensko, aby aj tu boli vojaci. Odvtedy sa tu môj otec usídlil.
Pamätáte si na svoje atletické začiatky?
– S hodom kladivom som začal v 15 rokoch. Otec, ktorý sa venoval hodu kladivom už od malička, ma zapísal do športovej triedy na Okružnú. Reprezentoval Banskú Bystricu a tým, že to on robil, zlákal aj mňa a začal ma trénovať. V juniorskom veku som sa postupne dostal do českej extraligy. Hosťoval som v Prahe aj Ostrave. Zúčastnil som sa viacerých dobrých pretekov, chodil som tam približne 4 roky spolu s Martinou Hrašnovou či sestrami Velďákovými.
Prišli už v tom čase vaše prvé úspechy?
– Keď som bol mladší, boli mojím najväčším triumfom majstrovstvá Slovenska juniorov, kde som sa raz stal šampiónom krajiny. V športe som pokračoval aj naďalej a najmä v juniorskom veku som sa mu venoval prakticky neustále. Keď som prešiel do kategórie dospelých, mal som tiež dobré výsledky, ale nikdy to nebolo prvé miesto. Na majstrovstvách Slovenska som vždy dosiahol maximálne na bronz či striebro. Vo veku 23 rokov som sa rozhodol, že si dám dva roky pauzu od športu.
Bola tá pauza vynútená alebo z vlastnej vôle? Čo vás neskôr podnietilo k návratu?
– Bol som vo veku, keď bolo treba začať zarábať a s kladivom to nešlo. Hoci som mal dobré výsledky, na Dukle brali iba svetovú špičku a nepodarilo sa mi zaradiť medzi elitu. Začal som pracovať a dva roky som sa hodu kladivom vôbec nevenoval. Keď som mal stály pracovný pomer, začal som sa k tomu vracať, lebo mi to chýbalo. Zahádzal som si preto párkrát s otcom, ktorého to tiež chytilo a začal „veteránčiť“.
Športové talenty: Vzpieraním prerazil na európskej scéne, teraz túži po najbližšej olympiáde Čítajte Stále vás trénuje popritom, ako chodí na veteránske súťaže?
– V detstve ma trénoval, hoci už nebol profesionálnym športovcom. S tým skončil v 35 rokoch. Teraz však trénuje stále a prakticky sme si to vymenili. Teraz ja koučujem jeho, keď sa k tomu rozhodol vrátiť. Mal pauzu zhruba 20 rokov a ako 50-ročný začal chodiť na podobné súťaže. Ja som vtedy chodieval atletickú Grand Prix, čo bolo 5 kôl po celom Slovensku. Dnes túto súťaž nahradila atletická liga. Taktiež som chodieval na Európsky pohár družstiev, kde som pretekal a doteraz aj pretekám za AK Spartak Dubnica nad Váhom. Profesionálne chodím po týchto súťažiach už 11 rokov a som v tom až po uši. Keďže už mám 36 rokov, rozhodol som sa chodiť aj na turnaje veteránov (pre starších ako 35 rokov, pozn. red.).
Takže je jasné, že do tejto kategórie ste prešli iba minulý rok. Ktorá súťaž bola vašou premiérou medzi veteránmi?
– Mojimi prvými hrami boli Veteránske hry na Novom Zélande, ktoré sa konali v apríli 2017 a bolo to niečo ako olympiáda veteránov. Minulý rok boli taktiež mojím prvým oficiálnym majstrovským turnajom júnové majstrovstvá Európy v Dánsku, kde som získal 2. miesto v kladive a 1. v hode bremenom, čomu sa taktiež venujem.
Považujete úspech v Dánsku za ten najväčší v rámci veteránskej kariéry?
– Skôr by som tak označil hry na Novom Zélande, kde som získal rovno tri zlaté medaily – v hode kladivom, bremenom aj guľou. Guli sa pritom veľmi nevenujem, robil som to v dorasteneckom veku a na vlaňajších hrách to bol iba pokus.
Pochodili ste peknú časť sveta. Aké zázemie mala v týchto krajinách atletika?
– Chodenie po svete sa mi teraz vracia, keďže ako junior som chodil jedine po susedných krajinách. Pri veteránčení sa dá toho pobehať viac. Na Zélande to mali dobre rozbehnuté, zázemie aj štadión mali priam luxusne vybavené a všetko vyzeralo, že funguje, ako má. Dánsko bolo dobré z organizačnej stránky, oni sú veľmi precízny národ, nevyskytol sa žiaden problém s meškaním, všetko bolo zorganizované načas.
Univerzitnému majstrovi sa podaril husársky kúsok. Na turnaji v Rusku UMB vyškolila svetovú elitu Čítajte Ako na vás zapôsobili tamojší ľudia?
– Ľudia na Zélande sú zvláštni vzhľadom k slovenskej mentalite. Všetci sú nesmierne pokojní a nikam sa neponáhľajú, kým my sa za všetkým ženieme a nikto tam nemá problém nájsť si robotu. Je to navyše aj krásna krajina. Keď sme tam dostali kartičky na metro, ktoré nám ale nefungovali a boli sme sa informovať, aké sú ďalšie možnosti, povedal nám predajca, že jediným riešením bude kúpa lístka. Lenže vtedy sme pri sebe nemali žiadnu hotovosť. Pristavil sa pri nás náhodný okoloidúci a spýtal sa, aký máme problém. Keď sme mu všetko vysvetlili, bez váhania povedal, že za nás zaplatí bez nároku na vrátenie peňazí.
A čo mentalita Španielov, keďže naposledy ste sa zúčastnili na veteránskych MS v Malage?
