Začalo to alkoholom a marihuanou. Až sa Michal ako sedemnásťročný tínedžer ocitol na ulici vo výťahovej šachte. Stal sa z neho bezdomovec. Vyhol sa väzeniu a začal Boha prosiť, aby zmenil jeho život. Dnes má svoj domov, milujúcu manželku a päť detí.
Keď Bystričan Michal Szabó (31 r.) vyrozprával svoje svedectvo na X. ročníku Godzone tour, ktoré sa konalo uplynulý týždeň na zimnom štadióne, ľudia v publiku neskrývali svoju radosť. Príbeh chlapca, ktorý vyrastal v Sásovej na sídlisku, si počas turné vypočulo v piatich mestách viac ako 22 500 ľudí. O tom, ako ho Boh zdvihol z úplného dna, nám prezradil v rozhovore.
Ako vyzerala tvoja puberta?
Ako mladý chalan som chodil k saleziánom, študoval som na katolíckom gymnáziu. Keď som mal 10 rokov, rozviedli sa mi rodičia. Niekde v podvedomí som stále hľadal nejaký vzor medzi ľuďmi vonku. Koniec koncov veľa mojich kamarátov malo podobné príbehy ako ja, boli z rozvedených rodín. Počas tohto obdobia prišli prvé nástrahy puberty ako alkohol, cigarety a podobne.
Nezostal si len pri alkohole, po akej droge si siahol?
Tráva. Bola pre mňa taký vstup do sveta závislostí. Nevidel som vtedy na tom nič zlé, keď som to vyskúšal.
Čo prišlo po marihuane?
Vo vnútri som nikdy nechcel byť narkoman alebo feťák. Nechcel som šňupať, behať s kapucňou na hlave, či pichať si drogy. Zrazu však prišiel taký moment, že sme šli na jednu párty a tam bol na stole pervitín. Začal som častejšie chodiť na párty. Tam sa zháňala extáza a potom mi to už bolo jedno, čo beriem.
Ako na teba reagovali kamaráti či rodičia?
Kým sa ich to netýkalo, tak im to bolo jedno. Niektorí po mne zazerali, ale ja som videl svoju pravdu. Nikto ma nemohol presvedčiť, že robím chybu. Mama nevedela skoro dokonca, že beriem drogy. Zistila to až vtedy, keď som mesiac či dva neprišiel do školy.
Za čo si si kupoval drogy?
Zo začiatku som kradol peniaze mame, potom som z domu predal nejaké zlato. Potom som kradol kamarátom. Dnes viem, že to nebolo správne.
Keď si počas Godzone tour hovoril svoje svedectvo, spomínal si, že si v istý moment skončil na ulici...
Najprv ma vyhodili z jednej školy, keďže som do nej prestal chodiť, potom ma vyhodili aj z druhej školy. Mama už nevedela, čo robiť, tak som si našiel v jeden deň zbalenú tašku na chodbe.
Pochopil si, že ťa vyhadzuje z domu?
Áno. Ja som klopal, že chcem ísť domov, ona však išla tvrdo za tým, že nie. Žiadna matka to nevie spraviť sama, preto viem, že sa poradila s ostatnými. Ja som jej dnes vďačný, že to takto skončilo. Potom som odišiel k otcovi, ten ma však poslal na internát. To bola pre mňa ďalšia rana, že aj tak ma nikto nechce. Z internátu ma vyhodili tiež. Potom sa mi však začali otáčať chrbtom aj kamaráti. Stal som sa bezdomovcom aj keď som si to vtedy neuvedomoval.
Ako si sa cítil, keď si spal vo výťahovej šachte?
Začal som cítiť, že ma nikto nechce. Že som ľuďom na obtiaž. Začala ma zvierať depresia. Našiel som si v jednom chode výťahovú šachtu a tam som spával. Mal som vtedy 17 rokov. Začal som žiť doslova v tme. Mal som za sebou nejaké krádeže, vedel som, že ma hľadá polícia, mama ma dokonca vyhlásila za nezvestného. Hovoril som si, že tento život nemá zmysel.
Čo ťa vytiahlo z tohto dna?
Viem, že to boli modlitby mojej mamy a množstva ďalších ľudí, ktoré ma zachránili. Dnes som si na sto percent istý. Ja by som sa nikdy v živote z vlastnej vôle nepostavil a nešiel by som za mamou, ktorú som neznášal najviac na svete. Vďaka modlitbám som dostal odvahu ísť za ňou napriek tomu, čo som žil.
Ako sa začal tvoj život meniť?
Nevedel som, čo robiť. Išiel som sa prihlásiť na políciu. Zadržali ma do cely predbežného zadržania. Rezignoval som. Hovoril som si, že ak existuje Boh, tak nech niečo robí, lebo ja už neviem čo robiť.
Vypočul Boh tvoje modlitby?
Po pár dňoch ma pustili, aj keď to najprv vyzeralo na trojročnú sadzbu. Poslali ma na liečenie do Nitry. Potom prišla mama, že sa dopočula o zahraničnej komunite Cenacolo v Chorvátsku.
Pomohol ti čas strávený v komunite Cenacolo?
Na jednej strane to bol únik. Na druhej strane som pracoval v maštali, skoro som vstával, mal som prísny režim. Do toho sa tam pol hodinu modlilo na kolenách, súčasťou bol tiež ruženec. Najprv som sa modlil z povinnosti. Potom mi ostatní chlapi hovorili, že sa nemusím modliť, že sa budú modli oni za mňa.
V čom bola komunita iná ako všetky iné zariadenia?
Tá komunita nefungovala na nejakých tabletkách a doktoroch, ale na priateľstvách. Do Cenacola som prišiel s ruksakom zla, ľudia ma tam však prijali s láskou. Nechápal som, prečo sa ostatní chalani, ktorí na tom boli ešte horšie ako ja, dokázali zmeniť.
Na čo si prišiel?
Že im pomáha modlitba. O piatej vstávali a kľačali na kolenách, pretože im to dávalo silu.
Začal si postupne veriť, že niekomu na tebe záleží?
Áno. Na ulici to bolo tak, že vždy bolo niečo za niečo. Ja som im však v komunite nemal čo ponúknuť, jediné, čo som im mohol dať boli moje slabosti. Nič viac. A oni mi aj tak chceli pomôcť. Potom som sa našiel v momentoch, kedy som sa na kolenách začal rozprávať s Bohom. Začal som veriť. A začal som hovoriť Bohu, že nechcem byť taký, aký som a prosil som, aby ma zmenil.
Zmenil ťa?
Dnes viem, že Boh odpovedal na moje modlitby. Postupne som začal vidieť ľudí, ktorým som ubližoval a chcel som to zmeniť. Zrazu som si uvedomil, že klamem seba aj druhých, začal som s tým preto bojovať.
Koľko si zostal v Cenacole?
Zostal som tam šesť rokov. Hľadal som svoj životný cieľ. Vtedy som si uvedomil, že by som mal požiadať o odpustenie jedno z dievčat, s ktorými som chodil, keď som bral drogy. Lebo som jej dosť ublížil a uvedomil som si, že bola do mňa strašne zaľúbená. Priateľka mi odpustila a povedala mi, že to chce ešte skúsiť.
Podarilo sa ti zachrániť váš vzťah?
Dnes spolu čakáme piate dieťa. (úsmev)
Keby ti niekto ako feťákovi povedal, že budeš mať rodinu, ako by si na to reagoval?
Vtedy na ulici by som povedal, že to nie je pre mňa.
Dnes o tom svedčíš na pódiu, aký je to pocit?
Je to neuveriteľné. Strašne veľa mi to dáva. Ako by som svedčil aj sebe, že je to tak, že Boh je veľký. Dokázal narkomanovi zveriť ďalších päť životov. Jednej mŕtvole zveril päť životov. Pre mňa to je obrovský zázrak. Dnes mám na starosti život. To je veľká radosť. Však aj tí ľudia, čo prišli na turné, keď im to poviem, tak ich to dostane.
Myslíš, že toto je len tvoj ojedinelý prípad? Alebo dokáže Boh zmeniť aj životy iných ľudí, ktorí prišli na Godzone tour s rovnakým problémom?
Ja verím, že zmení. Aj keby dnes zmenil len dvoch. Určite môže zmeniť životy iných, keď dokázal zmeniť ten môj. Viem, že to je veľká milosť.
Podujatie Godzone tour sa uskutočnilo v rámci Týždňa Cirkvi pre mládež aj v Banskej Bystrici. Organizuje ho Projekt Godzone, ktorý zastrešuje Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže.
Autor: Jaroslav Dodok
