Ona bola z Brusníka, on z Radvane. Do Harmanca prišli pracovať, ale zoznámili sa na zábave. Začali spolu chodiť, dlho nenechala na seba čakať ani svadba. Dvadsaťročná Mária a o osem rokov starší Juraj vtedy nemohli ani tušiť, že ich spoločné šťastie potrvá len štyri roky. V nedeľu 17. mája 1970 ho nemilosrdne pretrhla tragická havária medzi Starými Horami a Jelencom. Na uhoľ pri nej za živa zhorelo päť mladých mužov z Harmanca. Juraj bol jedným z nich. Mal 32 rokov...
Mária Bradová sa stala vdovou v 24 rokoch. S manželom mali dve dcérky - trojročnú Katku a o dva roky mladšiu Evku. „Vyrovnávala som sa s tým ťažko,“ spomína na časy, keď zostala s deťmi sama. „Keď som išla z roboty, vyše roka som plakala každý deň. Susedia ma utešovali, vraj Marienka, veď sa toľko netráp, máš dve drobné deti, musíš žiť ďalej.“
Po čase ukryla bolesť na dno duše a začala žiť pre deti. Viac sa nevydala. Bola síce mladá a pekná, aj nápadníkov mala dosť, ale kvôli dcérkam to nechcela. Bála sa, aby dakto nebol na jej deti zlý, aby netrpeli. Sama to pritom nemala ľahké. „To nebol normálny život. Po manželovej smrti ma z toho všetkého začala strašne bolievať hlava, neskôr prišli ďalšie zdravotné problémy.“
Pretĺkala sa ako vedela. Musela chodiť do roboty, hoci Evka bola často chorá. „Veľa som si vytrpela, bolo to hrozné. Niekedy som si myslela, že to ani neprežijem,“ hovorí pani Mária. Našťastie jej pomohli svokrovci, finančne i postarať sa o deti. Katka bola u nich v Radvani až kým nešla do školy. Mladej vdove sa však nežilo ľahko. Nemala sa s kým podeliť o radosť z detí ani z vnúčat.
Napriek tomu, že život sa s ňou nemaznal, slza sa jej v oku objaví až pri spomienke na osudný deň. „Môj muž bol krásny,“ tvrdí a na dôkaz ukazuje staré fotografie. „Tu je svadobná, tu je vojak, tu sme spolu, tu je ako futbalový brankár. Štyri roky som s ním žila. Len...“
Bol šikovný, kamarátovi opravoval auto, a ten ho pozval na Donovaly. Tragédia sa stala po ôsmej večer, keď sa chlapi v starom sedane vracali domov. Šofér oprotiidúceho autobusu si ich pri predchádzaní žeriavu nevšimol. Nasledoval náraz a požiar. Plamene šľahali do niekoľkometrovej výšky, ale dvere na sedane sa zasekli. Päť mužov v ňom zostalo uväznených.
Mária sa o nešťastí dozvedela až na druhý deň ráno. „Hoci som ešte nevedela, čo sa stalo, prežila som strašnú noc,“ spomína si na každú minútu aj po viac ako troch desaťročiach. „Večer som ho vyčkávala, ale on nechodil a nechodil. Bolo to čudné, lebo niečo podobné nikdy nespravil. O desiatej začal kuvikať kuvik, o polnoci sa samé od seba otvorili dvere na kuchyni. Pomyslela som si, že už určite prišiel, ale nie. Potom začala strašne plakať staršia dcéra a po hodine zase mladšia. Dostala som strach. Ako som ležala, cez ruky mi prešiel taký studený vánok, potom mi niečo klopalo na okno. Reku, Ďuro, zobudíš deti. Ale zase nič. Dovtedy som na podobné veci neverila, ale ozaj to bolo, akoby sa s nami prišiel rozlúčiť...“
Obhorené telá nevidela. „Marienka, ty tam ani nechoď,“ povedal jej svokor. „Bol riadny chlapisko, ale keď prišiel domov, pri spomienke na hrozný pohľad plakal ako malé dieťa.“ Nasledovalo päť pohrebov, na svete pribudlo deväť sirôt a desiate sa narodilo niekoľko mesiacov po tragédii.
Juraja pochovali v Radvani. Vdova dodnes opatruje aj niekoľko fotografií z jeho pohrebu. Rýchlo ich však schováva a vyberá radšej tie, na ktorých sú s manželom ešte spolu. „Môj manžel bol fešák,“ tvrdí hrdo aj po 35 rokoch.